Ach, tá škodoradosť...

Aj keď si o sebe osobne nemyslím, že som škodoradostná, existuje v živote zopár situácii, ktoré mi priniesli niekoľko dlhých minút smiechu, i keď sa hlavní protagonisti zvyčajne nesmiali. Niektoré situácie sa mi do mozgu vryli tak silno, že ich ani sebe lepší exorcista odtiaľ nevyplaší.

Babkina záhrada, leto 1997
Moja milovaná sestra dokazuje, že je pravá blondína a plachtiac po záhrade šliapne na hrable.

Kúpeľňa, jeseň 2004
Kamarát pripravuje pre svoju drahú polovičku Riu romantický kúpeľ pri sviečkach. Ohňu podľahnú dva uteráky, balenie odličovacích tampónov a Riine vlasy.

Jazz caffee, zima 2007
Alkoholom spoločensky degradovaná šéfka sa vracia zo záchodu so sedemmetrovým závojom modrého toaletného papieru vinúcim sa z jej sukne. Po návšteve toalety zisťujem, že na dámskom odd. sa nachádza iba biely toaleťák.

Firma, zima 2008
Kolegyňa Marlborka exne poldeci sójovej omáčky v domnení, že sa jedná o jej picolo.

Španielsko, leto 2009
Etenova kamoška Mag dovolenkuje v Andalúzii. Hneď pri príchode na hotel zisťuje, že kľúč od mega zámku na kufríku sa nachádza v Bratislave. Ďaleko od Andalúzie. Po zlyhanom pokuse pikolíka otvoriť zámok pomocou jedálenského príboru fasuje od kamošky náhradné pyžamo v ktorom sa aj s už spomínanou kamoškou následne, okolo druhej hodiny nočnej, úspešne vymknú na balkóne. Po preručkovaní po štyroch balkónoch sa Mag – o druhej v noci odetá do pyžamka – doklope staršiemu holandskému páru, ktorý za pomoci Boha a stoličky vytiahnú Mag na svoj balkón.

Auto, leto 2009
Gazda a ja strávime príjemnú hodinku drhnutím auta zo všetkých strán. Ja väčšinu času sedím na obrubníku a blbo kukám do slnka, keďže Gazda leští svojho miláčika najradšej sám a vlastnoručne. Auto myslím. Keď sa naša Oranžáda blyští ako reklama na tablety do umývačky riadu vyrážame smer potenciálny kupec. Auta myslím. Gazda otvára za jazdy plechovku s ľadovou kávou. Jej väčšinový obsah ostáva v plechovke. Zvyšok na palubovke. Poslednou suchou vreckovkou utieram svoje slzy smiechu, gazdov pot a kávu z palubovky. Následne automaticky otváram okno, čím sklu na čerstvo umytej Oranžáde spôsobujem mokré šmuhy a Gazdovi stav podobný infarktu. Gazda s výrazom neurotika tesne pred rozkladom leští okno, nasadá späť, ignoruje môj smiech a pokračujeme v ceste. O 6 minút plynulým pohybom vnikáme do najväčšej búrky v Nitrianskom kraji...


Nie, nemyslím si, že som škodoradostná. Niekedy je absurdita situácie tak komická, že prebije aj prípadné zranenia či poníženia. A vždy, keď mi niekto povie „spomeň si na najveselší okamih svojho života“, vidím ako drevená rúčka hrablí knokautuje moju sestru medzi hriadky zeleného hrášku...

Detí ako smetí

Keďže sa v poslednej dobe zaoberám prehŕňaním v miliardách virtuálnych fotografií, a najmä detských fotografií, nemôžem si dovoliť vás neobohatiť niekoľkými mojimi zisteniami. Možno to nerobím až tak kvôli vám, možno to proste potrebujem len zo seba vyventilovať. Už mi hrabe z detí, sú všade a navyše sú malé, takže sa lepšie skryjú. Určite ma aj teraz odniekiaľ pozorujú...

Najprv som fotografie pozerala s profesionálnym nadhľadom: „Zle zrezaná fotka. To ktorý kretén si myslí, že ak to nasvieti zozadu tak to bude akože umelecké...“ Po niekoľkých hodinách a asi štyroch kilách jahodových saloniek (ušetrila som od Vianoc): „Aké to má chutné jamky v lícach. Jesííííís jaké je to stuapatuckééé....“ Podvečer: „Všetky tie deti začínajú vyzerať rovnako. Všetky sú obézne, plešaté alebo chlpaté a vyzerajú ako malé gremlinsovia. Ako je možné, že už štvormesačné decko vie vystrúhať taký zákerný a krvilačný pohľad? Bes Baskervillský je oproti tomu Snoopy...“

Moja mama a deti je kapitola sama o sebe. Ona je taká tá nadživotná mama, je úplne jedno, koľko rokov máte, časom vás začne aj tak vychovávať.

Mama: „Keď sa narodí dieťa, preberie od každého rodiča jeho najvýraznejšiu vlastnosť a s tými potom kráča životom.“
Ja: „Výborne. Umriem ako neurotická hysterka...“

A teraz, všetky nastávajúce i novopečené mamičky, agilní oteckovia aj prudérne staré mamy – pozor! Niekoľko stručných faktov a upozornení týkajúcich sa vašich potomkov. Šokujúce odhalenia hneď za nasledujúcou dvojbodkou:

o Výroky typu – každé dieťa je pekné sú strašné kokotiny a hovorí sa to preto, aby mamičky, ktorým sa narodili malí Shrekovia hromadne neupadali do postnatalnej depresie.

o Niektoré bábätká majú tú smolu, že sa narodia s takzvaným stareckým ksichtom. To znamená, že už v treťom týždni svojho pozemského pobytu vyzerajú akoby Euro bola ich v poradí štvrtá národná mena.

o Každé tretie dieťa škúli a nie, väčšinou to vôbec nevyzerá roztomilo.

o Trpíte predstavou, že ak bábätku ženského pohlavia oblečiete inú ako ružovú farbu zhoríte v pekle?

o Nepleťte si pojmy bucľaté bábo a gigantické, obézne megabábo.

o Ak nafotíte dieťa na hromade lupienkov ruží / ovocia / jesenných listov / páperia / alebo inom zdroji peľových alergénov – ani v najkrajnejšom prípade to nebude originálne.

o Spoločné rodinné fotografie v kostýmoch, s naaranžovaným pozadím a úsmevmi ako z reklamy na nátierkové maslo sú iritujúce jak Erika Judínyová a vo forme vianočných a iných pohľadníc znepríjemňujú ľuďom život a dvíhajú už aj tak vysoký krvný tlak.

o Ešte jedna fotka bábätka v mikulášskej čiapke a vyprázdnim zásobník do najbližšieho symbolu komerčných Vianoc.

o To, že vám známi vravia, že vaše dieťa je krásne ešte zďaleka nemusí znamenať, že vaše dieťa nevyzerá ako scvrknutá tekvica s končatinami.

Nechcem, aby ste si mysleli, že som úplný cynik a nemám rada deti. Mám ich rada. Niektoré sú fakt nádherné. Keď spia sú skoro všetky pekné. Aj deti majú mňa veľmi radi. Vždy sa na mňa vešajú, chcú sa so mnou hrať, zdržiavajú sa v mojej blízkosti. Podľa mňa cítia zo mňa strach a chcú to zneužiť. Viete ako pirane alebo šabľozubé šelmy...

Aby som nezabudla – touto cestou chcem pogratulovať Amálke, ktorá hrdo prenáša svoju niekoľkotýždňovú fazuľku a plus-mínus v septembri bude patriť medzi majiteľky tých malých, pokrčených, vreštiacich obludností. Pevne verím, že ti nebudem musieť klamať, že je tvoje dieťa krásne ;P


P.S.: Ak máte niekto tip, ako nenápadne v spánku spáchať na partnerovi vazektómiu a zaručiť tak mojej maternici doživotný pokoj, som otvorená akejkoľvek alternatíve!

Zrušte pondelky!

Určite sa aj vám stalo, že ste ráno vstali už prednasratí a potom ste počas dňa len čakali, kto bude tá posledná kvapka, ktorá spôsobí explóziu vašich emócii. Ja som tak vstala tento pondelok. A každý jeden človek mi dvihol tlak asi o 30 Torrov.

Začalo to raňajkami. Po preskúmaní kuchyne som zistila, že okrem suchých rožkov a našich piatich psov nemáme doma nič požívateľného. (S tými psami to bol žart. Sú len traja.)

Tak som sa rozhodla skočiť pred robotou do Billy, ktorá je kúsok od zastávky. Môj plán s presne vypočítaným časom aj s istou rezervou na stihnutie autobusu stroskotal na fakte, že z asi 10 pokladníc fungovala jedna. Predo mnou traja ľudia a jedna neschopná teta predavačka. Ak prestrelíte korytnačke všetky štyri kolená, stále bude akčnejšia než pokladníčka z Billy. Takže som zamávala práve odchádzajúcemu autobusu, napchala raňajky do kabelky a ráznym krokom som sa vybrala smer bus stop.

Ak niečo nenávidím, tak je to čakanie. Čakanie na čokoľvek – na vyjadrenie, na spásu, na lepšie časy, na lekára a najmä na meškajúce autobusy v počasí, v ktorom by ste ani rybičky von nevyhnali. Mrznem, uhýbam sa dažďovým kvapkám a preklínam celé HR oddelenie Billy, ktoré zo zásady zamestnáva ľudí s filozofiou „Pomaly ďalej zájdeš.“

Môj „infarkt hunting day“ pokračoval príchodom do práce. Pondelkové rána v práci sú vždy zaujímavou zmesou stresu, povíkendových vytriezvení, aróm čerstvej kávy a trieskaním dverí mojej kancelárie. Snažím sa zohriať a upokojiť po stesujúcom rannom zážitku pomocou veľkého hrnca čaju a pomaly sa púšťam do práce. Leona Lewis spieva svoju menštruačnú skladbu, ako ju Andrew nazval, a ja vypínam rádio. Dnes na ňu nemám nervy. Napriek tomu mi stále hučí v hlave kíííp blíding lov, kííp kíííp blíding lóóóv... Baba je lepšia jak Čak Noris, vykrvácala už minimálne 200 krát.

Snaha upokojiť sa a v pokojnom tempe vykonávať svoju prácu je samozrejme zrušená v priebehu prvých pár minút, kedy sa opäť vyskytne neodkladný problém, ktorý som kompetentná vyriešiť iba ja (fakt je, že nikomu inému sa nechce, alebo sa už všetci stihli inteligentne vyhovoriť) a ja odkladám prácu, za ktorú som vlastne platená bokom a pomáham kde sa dá.

Po trištvrte hodine aktívneho pobehovania po firme si opäť sadám za comp (kto povedal, že práca pri počítači je sedavé zamestnanie?). Nie na dlho. Po 750 odbehnutí od rozpracovaného stránkovania, 347 telefonátoch, 84 mailoch a jednom „Prosím vás, neviete kde je tu Hraničná ulica?“ opäť vstávam šuchcem sa k šéfke do kancelárie.

Brigádnička tu nie je, nikto netuší kedy opäť prikvitne a treba prepísať niekoľko strán od pána doktora Š. Pán doktor Š. nám totižto posiela svoje texty písané na stroji na žltastom papieri. Ďalší človek, ktorý evidentne nemá čo iné na práci len mi komplikovať život.

Po pár minútach prepisovania sa strácam v texte a zisťujem, že moja klávesnica štrajkuje. Možno to bude tým, že mi, chudinka, minule vypadla z rúk a udrela sa o stôl. No dobre, nevypadla, normálne som ju chytila a o ten stôl ňou tresla. Potom som síce pol hodinu hľadala po zemi vyrazené klávesnice ale už mi bolo akosi ľahšie na duši (poznámka do denníčka – deštruktívna činnosť môže mať psychicky ventilačný účinok). No po tomto incidente mi z času na čas niektoré klávesy štrajkujú. Takže teraz, pri prepisovaní textov pána doktora Š. trieskam päsťou po klávesnici v štvorsekundových intervaloch a počujem ako si na ostatných kanceláriách ľudia zatvárajú dvere. Môj tlak opäť stúpa a klávesnica sa snaží skryť pod stôl od strachu, že to opäť schytá. Po pár minútach hodím pohľad na monitor a zisťujem, že medzera vypovedala službu a celý posledný odstavec tvorí jedno dlhé, štvoriadkové slovo. Fučím ak besný bizón a trieskaním po medzerovníku rozdeľujem vokabulárne klbko. Nenávidím abecedu! Od rozčúlenia nie som schopná nájsť na klávesnici U. Do očí sa mi tisnú slzy zúfalstva v tom opäť zvoní telefón.

„Prosím...“ zavzlykám.
„Miláčik? Čo sa stalo?“ počujem hlas Andrewa.
„Ja chcem klávesnicu s Uuuuuuuuuu...“
„... Aha... no, ja asi zavolám neskôr.“

Na chodbe počujem kroky. Blížia sa sem. Uvažujem, či mám šancu sa schovať, ale uvedomujem si, že osudu (a práci) človek proste neujde a tak rezignovane čakám na kresle na ďalšiu zmysluplnú úlohu. Stačí mi prvých päť slov a viem, že stránkovanie môžem na dnes zavrieť.
„April, vypadol nám jeden článok...“

Do statusu na ICQ píšem „Smrť autoritám“ a púšťam sa do písania témy, ktorá mi je viac než vzdialená. Nadávam ako robotník, neznášam keď sa musím tváriť že som čosi, čo nie som. Článok ešte nie je poriadne dokončený, keď tu zrazu:

„Potrebujem toto rýchlo prepísať z češtiny do slovenčiny,“ počujem ešte z chodby.

Keby ste ku mne teraz priložili rozbušku vyhodím vám do povetria ľubovolný bytový objekt.

Chvíľu premýšľam ako sa volá opak pracovného povýšenia, lebo mám pocit, že presne to som nachytala a púšťam sa do prepisu. Po pol hodinke zisťujem, že vďaka aktívnemu prepínaniu medzi češtinou a slovenčinou u mňa odrazu absolútne absentuje schopnosť skloňovať a ohýbať slová. Všetko mi odrazu znie ako rýdza slovenčina z okolia Nových Zámkov. Takisto som prišla na to, že nie som schopná napísať akýkoľvek variant slova nechať. To sprosté A, čo sa napchá na začiatok každej abecedy jednoducho vždy vynechm... ja to jebem...

Šéfstvo sa konečne rozhodlo, že je čas ísť domov, takže s pokojným svedomím sa začínam venovať práci, ktorú potrebujem dokončiť. Už od minulého pondelka sa snažím spracovať tradície veľkonočných sviatkov aspoň na dve normované strany. Už som takmer expert na všetky možné úkony a rituály v oblasti dedinských tradícií, takže v prípade že potrebujete vedieť čo robiť aby sa vám otelila krava, vaša nosnica mala veľa vajec alebo aby vám kapusta nevyhnala priskoro do kvetu, pokojne sa obráťte mňa. Ale pekne vás prosím – nie v pondelok...

Realita očami detí

______Nadchádzajúce sviatky prudko inšpirovali nielen mňa, následkom čoho som celú firmu vianočne vydekorovala, ale aj miliardy slovenských detičiek, ktoré mi posielajú vianočné obrázky. Miliardy preto, lebo približne presne toľko kusov obálok mám momentálne v kancelárii, takže odhadujem, že s tým vymieraním slovenského národu to nebude až také zlé.

______Prezeranie detských kresieb môže mať veľmi relaxačné účinky, často krát vyvoláva úsmev na perách, mnoho krát otázniky a hromadné dohadovanie sa „čo tam chcel autor vlastne nakresliť?“. Aj teraz. Vianoce. Krásna téma. Toľko sfetovaných ovečiek a malformovaných anjelikov som jakživ nevidela.

______Milujem keď deti kreslia hlavonožce. To sú také tie postavičky čo majú hlavu, z ktorej idú priamo končatiny, sedem prstov na jednej ruke, štyri na druhej, jedno očko väčšie, druhé menšie a úsmev cez celú hlavu/trup. Je to roztomilé, čisto surrealistické a nevinne čisté zároveň. Detské ponímanie reality a jej následná reprodukcia na papier prostredníctvom farbičiek, pasteliek a vodoviek je úžasná. A keď máte možnosť porzieť si miliardu takýchto obrázkov za sebou, zanechá to vo vás isté stopy. A otázky. A naučí vás to vnímať realitu trošku inak. Detsky. Nevinne. Bez prehnaného ohľadu na nepodstatné detaily. Tak vyberám len zopár postrehov, ktoré som zaznamenala za posledné hodiny.

Najviac ma dojal obrázok krokodíla s farebnými pírcingami. Keby pod ním neboli nakreslené tie darčeky, ani nezistím, že je to vianočný stromček. A hneď za tým...

...obrázok betlehema. Jozef a Mária majú dve oči... dohromady...

Keby vás to zaujímalo, Santa Claus lieta na zubnej kefke, teda aspoň podľa toho obrázku čo som pred chvíľou držala v ruke.

Ďalší obrázok. To, že je off topic som pochopila hneď na prvý pohľad, no čo mala tá gigantická sýtožltá guľa cez celú á-štvorku znamenať, som zistila až po prečítaní popisku na druhej strane. Kuriatko. Tá zdrobnenina tomu dodáva ešte komickejšiu patinu. Predstavte si maxipsa Fíka v Simpson-žltej farbe, s trochu menšou hlavou a dvomi kusmi nôh. Jasné kuriatko predsa!

Čo vznikne keď nakreslíte sivý štvorček a k nemu prikreslíte sivú zatočenú šnúrku?
Sloník!

Našla som obálku. Vo vnútri prvej obálky. Bola z tvrdého papiera a bolo v nej čosi mäkké o veľkosti stredne veľkého hlodavca. Na obálke stálo: „Moje domáce zvieratko“. Uff, drahá moja, mala si ho nakresliť, nie mi ho poslať! Po opatrnom otvorení obálky som chvalabohu zistila, že sa jednalo o látkovú verziu domáceho zvieratka. Bolo to niečo medzi šteniatkom a rýchlovarnou kanvicou.

Keď sa vám náhodou podarí nakresliť mačičke päť labiek, nevadí! Klin sa klinom vybíja - dokreslite jej ešte dva chvosty a všetko je v pohodičke!

______Obrázok kapra na začiatku je od päťročného Dominika a je tam preto, lebo podľa mňa je to najsexi kapor akého som kedy videla. Nemo je šuvix. Nema našli v sushi bare zabaleného v kúsku ryže a wakame riase. Nemo is death. Nech žije kapor!

______Šťastné a veselé :)

Quest for Codein

______Od malička som bola prieduškárka. Prekonala som snáď všetky ochorenia horných a dolných dýchacích ciest. Do zbierky mi chýba už len tuberkulóza a pľúcny edém.

______Už mesiac aktívne kašlem, v noci nespím lebo sa budím na vlastné dusenie a postupne si vykašliavam kúsky pľúcneho tkaniva. Vypila som dve predpísané fľašky Pleumolisinu, ktoré zabrali rovnako ako lieskové oriešky na migrénu. Tak som sa vybrala k lekárovi po druhý krát, tentoraz s istotou, že ma pošle na röntgen.

„Hmm, ešte stále kašlete?“

„Áno, už mesiac som nespala.“

„A kedy ste naposledy bola na röntgene pľúc?“ spýtal sa ma štýlom „Kedy ste si naposledy farbila vlasy?“

„No, to bude už dávno.“

„Tak si zájdite zajtra ráno do Železnej na RTG a potom sa vráťte sem.“

______Kurnik, nemohol mi rovno predpísať Codein, musím sa teperiť ešte na röntgen a späť? Aj tak viem, že tam nič svetoborné neobjavia.

______Moju snahu o spánok predchádzal dlhý rad rituálov. Natlačila som do seba všetko o čom som predpokladala, že môže zastaviť môj kašeľ. Približne o druhej som sa prebrala na to, že sa snažím vykašlať si priedušky. Môj spolubývajúci našťastie trpí akútnou nespavosťou, takže som ho našla v obývačke sledovať Fight club.

„Keď som bol chorý, mama do mňa vždy naliala čerstvú šťavu z citrónu a bol som v pohode.“

„Som ochotná vyskúšať čokoľvek,“ zamrmlala som spod troch diek, „jeden citrón mám ešte v chladničke.“

______Zatiaľ, čo sa spolubývajúci pokúšal v chladničke nájsť citrón, sledovala som dvoch chlapíkov mlátiacich sa v klietke, ktorí už pripomínali formovanú krupičnú kašu s kečupom, a upokojovala som sa presviedčaním, že ich to bolí viac ako mňa moje rozdriapané pľúca.

„Ja tu ten citrón nevidím,“ počujem z kuchyne.

______Namáhavo sa postavím, zakuklená v dekách sa odgúľam do kuchyne a podám mu citrón ležiaci priamo pred jeho nosom.

„Aha, ďakujem, nevidel som ho.“

„S tvojou slepotou som rada že si našiel chladničku.“

______Už o chvíľku pijem čistú citrónovú šťavu, zajedám ju medom a grimasami precvičujem tvárovú gymnastiku. Vrásky sa mi budú oblúkom vyhýbať. Minimálne ďalšie tri dni. Ešte chvíľu sledujeme zakrvavené telá váľajúce sa po dlážke klietky a potom sa obaja rozhodneme vyskúšať zaspať. Už teraz viem o čom sa mi bude snívať.

______Ráno vstávam plná energie ako arktický solárny panel a chystám sa na svoje veľké osvietenie.

______Pred RTG okienkom stojí iba jeden človek. Predčasne sa poteším a zabúdajúc na fakt, že Murphyho zákon funguje spoľahlivejšie ako ten gravitačný pristupujem k okienku. V tom momente sa tetuške vypne počítač. (Ja za to fakt nemôžem!)

______Tetuška zúfalo vyvoláva na všetky možné čísla, nikto jej neodpovedá a za mnou sa tvorí rad až po tržnicu. Nakoniec sa nas... nasrdí a začne zapisovať mená na papieriky.

„Už ste u nás boli?“

„Už som mala to potešenie, preto som tu opäť.“

„V ktorom roku?“

„Asi pred pol rokom. Vyvrtnutý členok.“ Iróniou osudu je, že som si napriek tomu, že takmer vždy mám pod pätou asi desať centimetrový klinec vyvrtla všetky svoje členky vždy, keď som mala obuté tenisky. Naposledy v medickej záhrade pri pokuse hádzať friesbie. Vždy som bola športový antitalent. Keby som hrala šachy som si istá, že zaspím a pri páde na hraciu dosku si vypichnem oko.

______Tetuška vyhrabala hambaté fotografie môjho pravého členku (dúfam, že ak bude moja noha slávna tieto fotky nenájdem v niektorom bulvárnom médiu) a začala zapisovať moje údaje na dva papieriky takým úhľadným pravopisom, že som si nebola istá či píše moje meno alebo mi kreslí kardiogram.

„Na jednotku,“ zavrčala a ja som trielila skôr ako ma niektorý zo zúrivých dôchodcov predbehne.

______V kabínke som sa poslušne vyzliekal a napochodovala dnu. Teta röntgenologička ma láskyplne pripleštila na röntgenovú dosku a zajačala:

„Zhlboka sa nadýchnuť a nedýchať!“

Nič ľahšie...

„Pre popis sa zastavte o hodinu.“

______Hodinu? Čo mám robiť hodinu? Nevadí. Vybrala som sa teda na prechádzku po tržnici, v pekárni som si kúpila rakvičku a giga marokánku a rozhodla sa obveseliť výkladmi tržničných kvetinárstiev. Vzhľadom na trendy tejto sezóny – náhrobné vence a spomínacie kytice – sa moja nálada veľmi vysoko nevyšplhala, tak som zvolila stratégiu Ranná káva. Po ceste k Istropolisu som si nakúpila časopisy a na kávičke začala študovať produkciu konkurencie. Je veľmi málo pravdepodobné, že ma zažijete v ortoepickom záchvate opravovať niekoho výslovnosť či pravopis. Som rovnako športový ako i gramatický antitalent. Ale ten bacyl s ypsilónom, napísaný dokonca dva razy po sebe ma takmer zhodil zo stoličky. Prepásla som nejakú zmenu v pravopise? Áno, viem, väčšinu, ale toto? Exla som Vineu, zaplatila a šup si po výsledky.

______Ha! Ja som to vravela! Okrem mojej pestovanej dextrokonvexnej skoliózy nič zaujímavé. Tak, a teraz chcem svoj Codein!

______Doklopýtala som späť k lekárovi a s dôkazovým materiálom, ktorý nič nedokazoval čakala na jeho verdikt. Stoptusin a Diolan. Fakt super. Polosmutná som sa dovliekla do najbližšej lekárne a položila papierik pred lekárničku. Chvíľku sa prehrabovala medzi krabičkami. Neúspešne.

„Aničkááá? Kde máme Diolan?“

„Diolan už nemáme. Daj Codein.“

Codein? Codein!!! Áááleluja, áááleluja!

______Naradostená som si hopkala smer práca. Na zastávke som v odraze zbadala svoje vlasy. Dnes ráno čerstvo umyté a vyfúkane vyzerali vďaka poveternostným podmienkam ako mäsožravý chemlon. Ale mne to bolo jedno. Taká tešivá som bola naposledy keď som v Bille našla Kidiboo syrové lízatká. Počkať. Nebolo to včera? Mala som si v tej lekárni kúpiť aj nejaké ginko...

______Takže toť je dôkaz, že aj človek bojujúci proti hltaniu liekov ako lentilky, rozčuľujúci sa nad televíznymi reklamami na farebné analgetiká, ktoré ľudí učia, že čokoľvek ich len trochu zabolí môžu vyriešiť priehrštím chemikálii, sa môže z balíčku polosyntetického derivátu morfia tešiť ako taký junkie.

Jesenné upratovanie

______Nenávidím sťahovanie. A veľké upratovanie. A kopy vecí, o ktorých sa nemôžem rozhodnúť, či ich potrebujem alebo nie.

______Do kancelárií nám totižto priniesli nový nábytok. To obnášalo – vypratať všetky zásuvky, stoly, poličky, zhodnotiť nevyhnutnosť ich obsahu, zostatkom zhodnotenia naplniť nové zásuvky, stoly, poličky poprípade smetiak (cháp – prázdna kancelária hneď vedľa môjho kamrlíku).

______Znie to jednoducho. Teoreticky. Tak sa snažím podľa toho postupovať. Už pol roka.

______Výsledok je ten, že moja kancelária vyzerá ako po fašistickom nájazde a absolútne som stratila pojem o polohe aj tých najzákladnejších kancelárskych potrieb.

______V kopách bordelu som sa zúfalo snažila nájsť zaknihované časáky z roku 2005. Rovnako jednoduché, ako nájsť konkrétneho dôchodcu na meetingu na pasienkoch.

______Pri snahe dopracovať sa ku krabiciam ktoré potrebujem (to sú tie úplne vzadu a úplne hore) som sa prepadla do jednej z krabíc z nových kancelárskych stoličiek. - No, O´Nielová, kto by to povedal, že so svojimi ani nie päťdesiatimi kilami čistej váhy urobíš raz dieru do sveta... - mrmlem si. Nie, netrpím samomluvou, to sa iba moje druhé Ja so mnou veľmi rado rozpráva.

______Ďalej som balancovala medzi vežičkami kníh a škatúľ tváriacimi sa ako minimodel americkej urbanizácie. Vyzerala som ako ten zdochýnajúci lietavec z Labutieho jazera. Ako sa to volalo? Jáj, labuť!

______Povynášala som do skladu nepotrebné krabice, na poličky nahádzala údajne potrebnú literatúru a zhodnotila som stav svojej kancelárie. Sakra, tu sa nič nezmenilo!!!

______V nádeji, že čerstvý vzduch mi privanie inšpiráciu, čo urobiť s ostatnými pseudopotrebnými vecami zmenšujúcimi objem mojej kancelárie zhruba o 47 %, som vyšla na balkón.

Správy z balkóna:
- Vonku je jeseň.
- Zo susedného stromu práve spadol orech na šéfkin Citroen.
- Chlapík v nápadne žltom jogingovom obleku predvádza rýchlochôdzu. Z diaľky vyzerá ako animovaná hranolka.
- Frajersky oblečená baba (tak hovorí moja babka ľuďom s odhalenými krížami) venčí vlčiaka. Rex značkuje susedovu bránu. Dobrý psík – myslím si – len tak ďalej!

______No dobre, dosť bolo rozptyľovania sa výpočtom priemeru padania lístia (inak je to dva a pol listu za minútu podľa susedovej jablone), ide sa späť do práce!

______Aby ste to pochopili, nechce sa mi upratovať. Ale strašne. Extra moc strašne.

______Miesto toho, píšem tento článok. Dúfam, že prispeje k estetickosti tohto dňa rovnako, ako keby som si tú kanceláriu upratala.

Feel like Bosna / Každý máme svoju vojnu

_______ „V sobou ráno odchádzame do Sarajeva. Ideš?“
_______ Nemusela som dlho premýšľať. Šla som.

_______Cesta je nekonečná, no ja nedokážem odtrhnúť oči od krajiny utekajúcej za oknami. Impozantné kopce, oblečené do chladných kúskov hmly, tiché doliny, ukrývajúce dedinky a mestečká, ktoré z diaľky prezrádzajú iba vežičky kostolov a mešít.

_______Ani neviem kedy, odrazu sa stromy premenili na budovy a my sme sa ocitli v Sarajeve. Nakloním sa dopredu a dychtivo hltám každý podnet. Čo mi to len pripomína?.. Srdce Bosny je dookola ohraničené kopcami, ktoré vytvárajú zdanlivý pocit ochrany. No ak príde deštrukcia zvnútra, môžu sa len nečinne prizerať.

_______Vstupujeme hlbšie do mesta a predo mnou sa odkrývajú sklenené výškové budovy, rozstrieľané domovy, obchodné centrá a nekonečný oceán bielych pomníkov. Nenachádzam vhodné slová...

_______ Oblaky kreslia na kopce gigantické obrazce a vo mne sa spúšťa vír emócii. Snažím sa opísať, čo cítim. Hmm... Cítim sa ako doma? Nie. Je mi tu všetko tak dôverne známe aj keď tento svet okolo seba vidím po prvý raz. Intuitívne sa orientujem v priestore a zúfalo sa snažím prísť na to, čo je to, čo sa mi zdá byť tak blízke. Je to ako... ďalšie budovy mi prebehnú pred zrakom... ako niečo, čo som už videla... muž, pokorne sa klaňajúci svojej viere pred jednou z mešít... niečo, čo som už zažila... mladý párik - vpíjajúci sa jeden do druhého na zastávke električky... mám pocit, akoby som... žena vešajúca bielizeň na kvetinovom balkóne, dookola ozdobenom následkami výstrelov... akoby som kráčala vo svojom vnútri.

_______Moje pocity naberajú hmotnú formu a premieňajú sa na krajinu. Na svet okolo mňa. A odrazu ako lavína prichádzajú slová.

_______Smútok. Strach. Radosť. Sloboda. Viera. Nádej. Sklamanie. Odpustenie. Zlyhanie. Strata. Vôľa. Túžba. Koniec. Začiatok. Zrada. Dôvera. Rozdiel. Odchýlka. Sklopený zrak. Pohľad priamo do slnka. Oáza. Púšť. Život...

_______Krajina tak rozorvaná a ambivalentná ako moje vnútro. Život, stavajúci sa na svoje nohy, svojím vlastným tempom, svojou vlastnou silou. Svojou vlastnou túžbou po prežití. To je Bosna. To som ja.

_______Slnečnými okuliarmi maskujem slzy a nechápavo hľadím okolo seba. Vidím svoju minulosť. Zhmotnenú v Sarajeve. Každý jeden kameň symbolizuje moje spomienky. Každá jedna tehla je odrazom mojich zážitkov. Nachádzam sa v reálnej verzii svojej duše. Prechádzam sa po svojich spomienkach, opatrne našľapujem na útržky svojich nádejí, dotýkam sa detských snov, vidím svoje ideály, prevŕtané guľkami sklamaní. Sledujem dávno určené ciele tiecť dolu Miljackou, nádej rásť v zelenom parku, vidím svoje lásky, pochované pod studenými kameňmi toho nekonečného množstva bielych pomníkov.


_______Krajina bije v rytme môjho srdca. Chvíľami pokojne, inokedy šialene, splašene, nepravidelne, no hlavne úplne samostatne, bez ohľadu na moje rozhodnutia.

_______Zhlboka sa nadýchnem vzduchu, úplne iného na aký som zvyknutá. Má zvláštnu príchuť slobody a pušného prachu. Vojna. Každý máme tú svoju.

_______Dlho som nevedela popísať stav, ktorý mám vo vnútri. Dlho som v sebe niesla pocity, na ktorých opis ľudské slová proste nestačia. Chce to čosi väčšie, hmotnejšie a expresívnejšie.

_______Finally I know how I feel.

_________________________I feel like Bosna.