Zrušte pondelky!

Určite sa aj vám stalo, že ste ráno vstali už prednasratí a potom ste počas dňa len čakali, kto bude tá posledná kvapka, ktorá spôsobí explóziu vašich emócii. Ja som tak vstala tento pondelok. A každý jeden človek mi dvihol tlak asi o 30 Torrov.

Začalo to raňajkami. Po preskúmaní kuchyne som zistila, že okrem suchých rožkov a našich piatich psov nemáme doma nič požívateľného. (S tými psami to bol žart. Sú len traja.)

Tak som sa rozhodla skočiť pred robotou do Billy, ktorá je kúsok od zastávky. Môj plán s presne vypočítaným časom aj s istou rezervou na stihnutie autobusu stroskotal na fakte, že z asi 10 pokladníc fungovala jedna. Predo mnou traja ľudia a jedna neschopná teta predavačka. Ak prestrelíte korytnačke všetky štyri kolená, stále bude akčnejšia než pokladníčka z Billy. Takže som zamávala práve odchádzajúcemu autobusu, napchala raňajky do kabelky a ráznym krokom som sa vybrala smer bus stop.

Ak niečo nenávidím, tak je to čakanie. Čakanie na čokoľvek – na vyjadrenie, na spásu, na lepšie časy, na lekára a najmä na meškajúce autobusy v počasí, v ktorom by ste ani rybičky von nevyhnali. Mrznem, uhýbam sa dažďovým kvapkám a preklínam celé HR oddelenie Billy, ktoré zo zásady zamestnáva ľudí s filozofiou „Pomaly ďalej zájdeš.“

Môj „infarkt hunting day“ pokračoval príchodom do práce. Pondelkové rána v práci sú vždy zaujímavou zmesou stresu, povíkendových vytriezvení, aróm čerstvej kávy a trieskaním dverí mojej kancelárie. Snažím sa zohriať a upokojiť po stesujúcom rannom zážitku pomocou veľkého hrnca čaju a pomaly sa púšťam do práce. Leona Lewis spieva svoju menštruačnú skladbu, ako ju Andrew nazval, a ja vypínam rádio. Dnes na ňu nemám nervy. Napriek tomu mi stále hučí v hlave kíííp blíding lov, kííp kíííp blíding lóóóv... Baba je lepšia jak Čak Noris, vykrvácala už minimálne 200 krát.

Snaha upokojiť sa a v pokojnom tempe vykonávať svoju prácu je samozrejme zrušená v priebehu prvých pár minút, kedy sa opäť vyskytne neodkladný problém, ktorý som kompetentná vyriešiť iba ja (fakt je, že nikomu inému sa nechce, alebo sa už všetci stihli inteligentne vyhovoriť) a ja odkladám prácu, za ktorú som vlastne platená bokom a pomáham kde sa dá.

Po trištvrte hodine aktívneho pobehovania po firme si opäť sadám za comp (kto povedal, že práca pri počítači je sedavé zamestnanie?). Nie na dlho. Po 750 odbehnutí od rozpracovaného stránkovania, 347 telefonátoch, 84 mailoch a jednom „Prosím vás, neviete kde je tu Hraničná ulica?“ opäť vstávam šuchcem sa k šéfke do kancelárie.

Brigádnička tu nie je, nikto netuší kedy opäť prikvitne a treba prepísať niekoľko strán od pána doktora Š. Pán doktor Š. nám totižto posiela svoje texty písané na stroji na žltastom papieri. Ďalší človek, ktorý evidentne nemá čo iné na práci len mi komplikovať život.

Po pár minútach prepisovania sa strácam v texte a zisťujem, že moja klávesnica štrajkuje. Možno to bude tým, že mi, chudinka, minule vypadla z rúk a udrela sa o stôl. No dobre, nevypadla, normálne som ju chytila a o ten stôl ňou tresla. Potom som síce pol hodinu hľadala po zemi vyrazené klávesnice ale už mi bolo akosi ľahšie na duši (poznámka do denníčka – deštruktívna činnosť môže mať psychicky ventilačný účinok). No po tomto incidente mi z času na čas niektoré klávesy štrajkujú. Takže teraz, pri prepisovaní textov pána doktora Š. trieskam päsťou po klávesnici v štvorsekundových intervaloch a počujem ako si na ostatných kanceláriách ľudia zatvárajú dvere. Môj tlak opäť stúpa a klávesnica sa snaží skryť pod stôl od strachu, že to opäť schytá. Po pár minútach hodím pohľad na monitor a zisťujem, že medzera vypovedala službu a celý posledný odstavec tvorí jedno dlhé, štvoriadkové slovo. Fučím ak besný bizón a trieskaním po medzerovníku rozdeľujem vokabulárne klbko. Nenávidím abecedu! Od rozčúlenia nie som schopná nájsť na klávesnici U. Do očí sa mi tisnú slzy zúfalstva v tom opäť zvoní telefón.

„Prosím...“ zavzlykám.
„Miláčik? Čo sa stalo?“ počujem hlas Andrewa.
„Ja chcem klávesnicu s Uuuuuuuuuu...“
„... Aha... no, ja asi zavolám neskôr.“

Na chodbe počujem kroky. Blížia sa sem. Uvažujem, či mám šancu sa schovať, ale uvedomujem si, že osudu (a práci) človek proste neujde a tak rezignovane čakám na kresle na ďalšiu zmysluplnú úlohu. Stačí mi prvých päť slov a viem, že stránkovanie môžem na dnes zavrieť.
„April, vypadol nám jeden článok...“

Do statusu na ICQ píšem „Smrť autoritám“ a púšťam sa do písania témy, ktorá mi je viac než vzdialená. Nadávam ako robotník, neznášam keď sa musím tváriť že som čosi, čo nie som. Článok ešte nie je poriadne dokončený, keď tu zrazu:

„Potrebujem toto rýchlo prepísať z češtiny do slovenčiny,“ počujem ešte z chodby.

Keby ste ku mne teraz priložili rozbušku vyhodím vám do povetria ľubovolný bytový objekt.

Chvíľu premýšľam ako sa volá opak pracovného povýšenia, lebo mám pocit, že presne to som nachytala a púšťam sa do prepisu. Po pol hodinke zisťujem, že vďaka aktívnemu prepínaniu medzi češtinou a slovenčinou u mňa odrazu absolútne absentuje schopnosť skloňovať a ohýbať slová. Všetko mi odrazu znie ako rýdza slovenčina z okolia Nových Zámkov. Takisto som prišla na to, že nie som schopná napísať akýkoľvek variant slova nechať. To sprosté A, čo sa napchá na začiatok každej abecedy jednoducho vždy vynechm... ja to jebem...

Šéfstvo sa konečne rozhodlo, že je čas ísť domov, takže s pokojným svedomím sa začínam venovať práci, ktorú potrebujem dokončiť. Už od minulého pondelka sa snažím spracovať tradície veľkonočných sviatkov aspoň na dve normované strany. Už som takmer expert na všetky možné úkony a rituály v oblasti dedinských tradícií, takže v prípade že potrebujete vedieť čo robiť aby sa vám otelila krava, vaša nosnica mala veľa vajec alebo aby vám kapusta nevyhnala priskoro do kvetu, pokojne sa obráťte mňa. Ale pekne vás prosím – nie v pondelok...