streda, júla 01, 2009
Ach, tá škodoradosť...
Aj keď si o sebe osobne nemyslím, že som škodoradostná, existuje v živote zopár situácii, ktoré mi priniesli niekoľko dlhých minút smiechu, i keď sa hlavní protagonisti zvyčajne nesmiali. Niektoré situácie sa mi do mozgu vryli tak silno, že ich ani sebe lepší exorcista odtiaľ nevyplaší.
Babkina záhrada, leto 1997
Moja milovaná sestra dokazuje, že je pravá blondína a plachtiac po záhrade šliapne na hrable.
Kúpeľňa, jeseň 2004
Kamarát pripravuje pre svoju drahú polovičku Riu romantický kúpeľ pri sviečkach. Ohňu podľahnú dva uteráky, balenie odličovacích tampónov a Riine vlasy.
Jazz caffee, zima 2007
Alkoholom spoločensky degradovaná šéfka sa vracia zo záchodu so sedemmetrovým závojom modrého toaletného papieru vinúcim sa z jej sukne. Po návšteve toalety zisťujem, že na dámskom odd. sa nachádza iba biely toaleťák.
Firma, zima 2008
Kolegyňa Marlborka exne poldeci sójovej omáčky v domnení, že sa jedná o jej picolo.
Španielsko, leto 2009
Etenova kamoška Mag dovolenkuje v Andalúzii. Hneď pri príchode na hotel zisťuje, že kľúč od mega zámku na kufríku sa nachádza v Bratislave. Ďaleko od Andalúzie. Po zlyhanom pokuse pikolíka otvoriť zámok pomocou jedálenského príboru fasuje od kamošky náhradné pyžamo v ktorom sa aj s už spomínanou kamoškou následne, okolo druhej hodiny nočnej, úspešne vymknú na balkóne. Po preručkovaní po štyroch balkónoch sa Mag – o druhej v noci odetá do pyžamka – doklope staršiemu holandskému páru, ktorý za pomoci Boha a stoličky vytiahnú Mag na svoj balkón.
Auto, leto 2009
Gazda a ja strávime príjemnú hodinku drhnutím auta zo všetkých strán. Ja väčšinu času sedím na obrubníku a blbo kukám do slnka, keďže Gazda leští svojho miláčika najradšej sám a vlastnoručne. Auto myslím. Keď sa naša Oranžáda blyští ako reklama na tablety do umývačky riadu vyrážame smer potenciálny kupec. Auta myslím. Gazda otvára za jazdy plechovku s ľadovou kávou. Jej väčšinový obsah ostáva v plechovke. Zvyšok na palubovke. Poslednou suchou vreckovkou utieram svoje slzy smiechu, gazdov pot a kávu z palubovky. Následne automaticky otváram okno, čím sklu na čerstvo umytej Oranžáde spôsobujem mokré šmuhy a Gazdovi stav podobný infarktu. Gazda s výrazom neurotika tesne pred rozkladom leští okno, nasadá späť, ignoruje môj smiech a pokračujeme v ceste. O 6 minút plynulým pohybom vnikáme do najväčšej búrky v Nitrianskom kraji...
Nie, nemyslím si, že som škodoradostná. Niekedy je absurdita situácie tak komická, že prebije aj prípadné zranenia či poníženia. A vždy, keď mi niekto povie „spomeň si na najveselší okamih svojho života“, vidím ako drevená rúčka hrablí knokautuje moju sestru medzi hriadky zeleného hrášku...
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)