Óda na počasie

Stredajšia chvíľka poézie.

Prší prší,
V pekle hreje,
Vonku kosa,
Kurva, zle je!

Biologická pomsta

Nedeľa ráno. Deväť hodín.

Otvorím oči a prvé čo pocítim je neskutočné prázdno. Cítim sa byť fatálne nešťastná.

Uplynulá noc prežúrovaná a ja mám za sebou 3 hodiny bezsenného spánku, ktoré podľa mňa ubehli za minútu a pol.

Snažím sa znovu zaspať, no ťaživý pocit je silnejší. Idem do sprchy.

Prúd vody ma na pár sekúnd privedie na iné myšlienky, no o chvíľu sa vlna smútku, ľútosti a pocitu totálnej opustenosti vráti a ja sa usedavo rozplačem a sledujem, ako sa slané slzy maskujú medzi kvapkami chlórovej vody.

Škriabem sa z vane späť do postele. Telo ma bolí, ako by ma znásilnil nákladiak, podľa vystreľujúcej bolesti z krížov sa domnievam, že mi zlyhávajú obličky, plačem pri reklame na životnú poisťovňu.

Ak raz chytím zlatú rybku, jedným z mojich prianí bude, aby každý chlap na tomto svete na vlastnej koži zažil aspoň jeden menštruačný cyklus.