Pondelok...
Neznášam ranné odbery. Nejesť, nepiť a neumývať zuby. Vždy čakám, koho stretnem hneď ako vybehnem z brány, pevne rozhodnutá neotvoriť ústa dokým nedorazím do ambulancie. Tam so mnou sadistická lekárka nacvičuje deeptroath s vatičkovou špachtlou a ja štyrikrát úspešne prekonám dávivý reflex. Možno preto, že momentálne nemám čo dáviť. Po teroristickom útoku na moje mandle sa v nemocničnom bufete odmeňujem prekvapivo dobrou kávou a tvarohovým koláčom. Týždeň sa nám začína krásne...
Utorok...
Telefonát z banky. Nemôžem sa ubrániť Pavlovmu reflexu v podobe žalúdočného kŕčku.
„Dobrý deň! Pred pár dňami ste u nášho pracovníka uskutočnili výber hotovosti, môžem vám položiť pár otázok o vašej spokojnosti?“ Asi mi mohli radšej zavolať, že meškám so splátkou...
Snažím sa tete slušne vysvetliť, že som mala fakt naponáhlo (k anketovým pracovníkom pociťujem istú formu ľútosti) a okrem toho, že to bola žena si nepamätám nič. Napriek tomu som nútená ohodnotiť svoju spokojnosť bodmi od nula do desať. Kto kurva zostavuje tieto dotazníky?
„Ako ste spokojná z technickou zručnosťou pracovníka?“
Hlavou mi prebehne niekoľko spoločensky nemravných odpovedí, napokon sa ale opäť slušne pýtam, na základe čoho mám posudzovať technickú zručnosť pracovníka? Hej cica, vidíš hentú škatuľu? Je tam kuchynský stôl z Ikei, máš 6 minút na jeho zloženie. Ideš!
Podozrivé číslo ukladám do hátécéčka ako „Banketár NEDVÍHAŤ“.
Piatok...
Aký čas je najvhodnejší na jazdu po diaľnici out of capital village? No predsa v piatok poobede! Ráno naslepo nahádžem zopár vecí do tašky a poobede hor sa smer tam niekde poza Jánošíka. Tak ako takmer každý víkend za posledný mesiac.
Sobota
Futbal ma nikdy nebral. Som síce Slovanistka, ale tá hokejová. Jediný futbal, ktorý môžem, je ten medzidedinský. Takže futbalové predstavenie Zázrivá – Istebné som si ujsť nenechala. Po dvoch hruškách sedím na zábradlí ako slepica na bidielku a priblblo sa usmievam. Zamlženým pohľadom kontrolujem atraktivitu hráčov, ale čoskoro narazím na problém jej totálnej absencie. Tak sa snažím sústrediť na „hru“. A na komentáre. Och bože, komentáre na medzidedinskom futbalovom zápase! Mám čo robiť aby som sa nescapkala z bidielka a to som po tých hruškách fakt celkom triezva. Využívam prestávku na návštevu toaletného zariadenia. Pýtam sa tety v bufetíku na smer a tá ma odborne naviguje niekam do Tešedíkova. Po asi siedmych kilometroch uličiek akéhosi obydlia úspešne dorazím do svojho cieľa. Keby som však vedela ako ciel vyzerá, kašlem na dranie topánok a rovno si nájdem nejaký kríčok.
Nedeľa...
Do ZaJánošíkoviec prichádza spása v podobe starého kamaráta z detských čias, ktorý sa prišiel zrelaxovať do prírody a predviesť nám novú (asi šesťdesiatu štvrtú) životnú lásku, tentokrát zo Fínska. Oprašujem angličtinu a spíkujem a translejtujem čo mi artikulátory stačia. Učíme Fínku, čo je to Jánošík, kapustnica, halušky a borovička. Môj muž, ovládajúci len dve anglické slová (drinking, smoking) objasňuje správne prevedenie konzumácie alkoholu jedným hltom. Po úspešnej degustácii nasleduje výlet do skanzenu, kde sa inteligentne postavím na rozoraný kopček. Sutina pod mojimi nohami na seba nenechá dlho čakať a v sekunde som na zemi a prekvapene čumím na obláčiky. „You are a great advertional for the borovička!“ smeje sa Fínka. Ležím na zemi a smejem sa tiež.
Lebo čo iné nám, chlapci a dievčatá, v živote zostáva?
pondelok, júla 09, 2012
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)