_______ Nemusela som dlho premýšľať. Šla som.
_______Cesta je nekonečná, no ja nedokážem odtrhnúť oči od krajiny utekajúcej za oknami. Impozantné kopce, oblečené do chladných kúskov hmly, tiché doliny, ukrývajúce dedinky a mestečká, ktoré z diaľky prezrádzajú iba vežičky kostolov a mešít.
_______Ani neviem kedy, odrazu sa stromy premenili na budovy a my sme sa ocitli v Sarajeve. Nakloním sa dopredu a dychtivo hltám každý podnet. Čo mi to len pripomína?.. Srdce Bosny je dookola ohraničené kopcami, ktoré vytvárajú zdanlivý pocit ochrany. No ak príde deštrukcia zvnútra, môžu sa len nečinne prizerať.
_______Vstupujeme hlbšie do mesta a predo mnou sa odkrývajú sklenené výškové budovy, rozstrieľané domovy, obchodné centrá a nekonečný oceán bielych pomníkov. Nenachádzam vhodné slová...
_______ Oblaky kreslia na kopce gigantické obrazce a vo mne sa spúšťa vír emócii. Snažím sa opísať, čo cítim. Hmm... Cítim sa ako doma? Nie. Je mi tu všetko tak dôverne známe aj keď tento svet okolo seba vidím po prvý raz. Intuitívne sa orientujem v priestore a zúfalo sa snažím prísť na to, čo je to, čo sa mi zdá byť tak blízke. Je to ako... ďalšie budovy mi prebehnú pred zrakom... ako niečo, čo som už videla... muž, pokorne sa klaňajúci svojej viere pred jednou z mešít... niečo, čo som už zažila... mladý párik - vpíjajúci sa jeden do druhého na zastávke električky... mám pocit, akoby som... žena vešajúca bielizeň na kvetinovom balkóne, dookola ozdobenom následkami výstrelov... akoby som kráčala vo svojom vnútri.
_______Moje pocity naberajú hmotnú formu a premieňajú sa na krajinu. Na svet okolo mňa. A odrazu ako lavína prichádzajú slová.
_______Smútok. Strach. Radosť. Sloboda. Viera. Nádej. Sklamanie. Odpustenie. Zlyhanie. Strata. Vôľa. Túžba. Koniec. Začiatok. Zrada. Dôvera. Rozdiel. Odchýlka. Sklopený zrak. Pohľad priamo do slnka. Oáza. Púšť. Život...
_______Krajina tak rozorvaná a ambivalentná ako moje vnútro. Život, stavajúci sa na svoje nohy, svojím vlastným tempom, svojou vlastnou silou. Svojou vlastnou túžbou po prežití. To je Bosna. To som ja.
_______Slnečnými okuliarmi maskujem slzy a nechápavo hľadím okolo seba. Vidím svoju minulosť. Zhmotnenú v Sarajeve. Každý jeden kameň symbolizuje moje spomienky. Každá jedna tehla je odrazom mojich zážitkov. Nachádzam sa v reálnej verzii svojej duše. Prechádzam sa po svojich spomienkach, opatrne našľapujem na útržky svojich nádejí, dotýkam sa detských snov, vidím svoje ideály, prevŕtané guľkami sklamaní. Sledujem dávno určené ciele tiecť dolu Miljackou, nádej rásť v zelenom parku, vidím svoje lásky, pochované pod studenými kameňmi toho nekonečného množstva bielych pomníkov.
_______Krajina bije v rytme môjho srdca. Chvíľami pokojne, inokedy šialene, splašene, nepravidelne, no hlavne úplne samostatne, bez ohľadu na moje rozhodnutia.
_______Zhlboka sa nadýchnem vzduchu, úplne iného na aký som zvyknutá. Má zvláštnu príchuť slobody a pušného prachu. Vojna. Každý máme tú svoju.
_______Dlho som nevedela popísať stav, ktorý mám vo vnútri. Dlho som v sebe niesla pocity, na ktorých opis ľudské slová proste nestačia. Chce to čosi väčšie, hmotnejšie a expresívnejšie.
_______Finally I know how I feel.
_________________________I feel like Bosna.