Quest for Codein

______Od malička som bola prieduškárka. Prekonala som snáď všetky ochorenia horných a dolných dýchacích ciest. Do zbierky mi chýba už len tuberkulóza a pľúcny edém.

______Už mesiac aktívne kašlem, v noci nespím lebo sa budím na vlastné dusenie a postupne si vykašliavam kúsky pľúcneho tkaniva. Vypila som dve predpísané fľašky Pleumolisinu, ktoré zabrali rovnako ako lieskové oriešky na migrénu. Tak som sa vybrala k lekárovi po druhý krát, tentoraz s istotou, že ma pošle na röntgen.

„Hmm, ešte stále kašlete?“

„Áno, už mesiac som nespala.“

„A kedy ste naposledy bola na röntgene pľúc?“ spýtal sa ma štýlom „Kedy ste si naposledy farbila vlasy?“

„No, to bude už dávno.“

„Tak si zájdite zajtra ráno do Železnej na RTG a potom sa vráťte sem.“

______Kurnik, nemohol mi rovno predpísať Codein, musím sa teperiť ešte na röntgen a späť? Aj tak viem, že tam nič svetoborné neobjavia.

______Moju snahu o spánok predchádzal dlhý rad rituálov. Natlačila som do seba všetko o čom som predpokladala, že môže zastaviť môj kašeľ. Približne o druhej som sa prebrala na to, že sa snažím vykašlať si priedušky. Môj spolubývajúci našťastie trpí akútnou nespavosťou, takže som ho našla v obývačke sledovať Fight club.

„Keď som bol chorý, mama do mňa vždy naliala čerstvú šťavu z citrónu a bol som v pohode.“

„Som ochotná vyskúšať čokoľvek,“ zamrmlala som spod troch diek, „jeden citrón mám ešte v chladničke.“

______Zatiaľ, čo sa spolubývajúci pokúšal v chladničke nájsť citrón, sledovala som dvoch chlapíkov mlátiacich sa v klietke, ktorí už pripomínali formovanú krupičnú kašu s kečupom, a upokojovala som sa presviedčaním, že ich to bolí viac ako mňa moje rozdriapané pľúca.

„Ja tu ten citrón nevidím,“ počujem z kuchyne.

______Namáhavo sa postavím, zakuklená v dekách sa odgúľam do kuchyne a podám mu citrón ležiaci priamo pred jeho nosom.

„Aha, ďakujem, nevidel som ho.“

„S tvojou slepotou som rada že si našiel chladničku.“

______Už o chvíľku pijem čistú citrónovú šťavu, zajedám ju medom a grimasami precvičujem tvárovú gymnastiku. Vrásky sa mi budú oblúkom vyhýbať. Minimálne ďalšie tri dni. Ešte chvíľu sledujeme zakrvavené telá váľajúce sa po dlážke klietky a potom sa obaja rozhodneme vyskúšať zaspať. Už teraz viem o čom sa mi bude snívať.

______Ráno vstávam plná energie ako arktický solárny panel a chystám sa na svoje veľké osvietenie.

______Pred RTG okienkom stojí iba jeden človek. Predčasne sa poteším a zabúdajúc na fakt, že Murphyho zákon funguje spoľahlivejšie ako ten gravitačný pristupujem k okienku. V tom momente sa tetuške vypne počítač. (Ja za to fakt nemôžem!)

______Tetuška zúfalo vyvoláva na všetky možné čísla, nikto jej neodpovedá a za mnou sa tvorí rad až po tržnicu. Nakoniec sa nas... nasrdí a začne zapisovať mená na papieriky.

„Už ste u nás boli?“

„Už som mala to potešenie, preto som tu opäť.“

„V ktorom roku?“

„Asi pred pol rokom. Vyvrtnutý členok.“ Iróniou osudu je, že som si napriek tomu, že takmer vždy mám pod pätou asi desať centimetrový klinec vyvrtla všetky svoje členky vždy, keď som mala obuté tenisky. Naposledy v medickej záhrade pri pokuse hádzať friesbie. Vždy som bola športový antitalent. Keby som hrala šachy som si istá, že zaspím a pri páde na hraciu dosku si vypichnem oko.

______Tetuška vyhrabala hambaté fotografie môjho pravého členku (dúfam, že ak bude moja noha slávna tieto fotky nenájdem v niektorom bulvárnom médiu) a začala zapisovať moje údaje na dva papieriky takým úhľadným pravopisom, že som si nebola istá či píše moje meno alebo mi kreslí kardiogram.

„Na jednotku,“ zavrčala a ja som trielila skôr ako ma niektorý zo zúrivých dôchodcov predbehne.

______V kabínke som sa poslušne vyzliekal a napochodovala dnu. Teta röntgenologička ma láskyplne pripleštila na röntgenovú dosku a zajačala:

„Zhlboka sa nadýchnuť a nedýchať!“

Nič ľahšie...

„Pre popis sa zastavte o hodinu.“

______Hodinu? Čo mám robiť hodinu? Nevadí. Vybrala som sa teda na prechádzku po tržnici, v pekárni som si kúpila rakvičku a giga marokánku a rozhodla sa obveseliť výkladmi tržničných kvetinárstiev. Vzhľadom na trendy tejto sezóny – náhrobné vence a spomínacie kytice – sa moja nálada veľmi vysoko nevyšplhala, tak som zvolila stratégiu Ranná káva. Po ceste k Istropolisu som si nakúpila časopisy a na kávičke začala študovať produkciu konkurencie. Je veľmi málo pravdepodobné, že ma zažijete v ortoepickom záchvate opravovať niekoho výslovnosť či pravopis. Som rovnako športový ako i gramatický antitalent. Ale ten bacyl s ypsilónom, napísaný dokonca dva razy po sebe ma takmer zhodil zo stoličky. Prepásla som nejakú zmenu v pravopise? Áno, viem, väčšinu, ale toto? Exla som Vineu, zaplatila a šup si po výsledky.

______Ha! Ja som to vravela! Okrem mojej pestovanej dextrokonvexnej skoliózy nič zaujímavé. Tak, a teraz chcem svoj Codein!

______Doklopýtala som späť k lekárovi a s dôkazovým materiálom, ktorý nič nedokazoval čakala na jeho verdikt. Stoptusin a Diolan. Fakt super. Polosmutná som sa dovliekla do najbližšej lekárne a položila papierik pred lekárničku. Chvíľku sa prehrabovala medzi krabičkami. Neúspešne.

„Aničkááá? Kde máme Diolan?“

„Diolan už nemáme. Daj Codein.“

Codein? Codein!!! Áááleluja, áááleluja!

______Naradostená som si hopkala smer práca. Na zastávke som v odraze zbadala svoje vlasy. Dnes ráno čerstvo umyté a vyfúkane vyzerali vďaka poveternostným podmienkam ako mäsožravý chemlon. Ale mne to bolo jedno. Taká tešivá som bola naposledy keď som v Bille našla Kidiboo syrové lízatká. Počkať. Nebolo to včera? Mala som si v tej lekárni kúpiť aj nejaké ginko...

______Takže toť je dôkaz, že aj človek bojujúci proti hltaniu liekov ako lentilky, rozčuľujúci sa nad televíznymi reklamami na farebné analgetiká, ktoré ľudí učia, že čokoľvek ich len trochu zabolí môžu vyriešiť priehrštím chemikálii, sa môže z balíčku polosyntetického derivátu morfia tešiť ako taký junkie.