Perníček

 V televíznej skrinke sa rozbehli vianočné reklamy. V jednej na mobilného operátora sa dve deti vonku nasnežia a potom do rána varia perník. Som zvedavá, akú ďalšiu generáciu takto vychováme...

Z denníčka...

Pondelok...
Neznášam ranné odbery. Nejesť, nepiť a neumývať zuby. Vždy čakám, koho stretnem hneď ako vybehnem z brány, pevne rozhodnutá neotvoriť ústa dokým nedorazím do ambulancie. Tam so mnou sadistická lekárka nacvičuje deeptroath s vatičkovou špachtlou a ja štyrikrát úspešne prekonám dávivý reflex. Možno preto, že momentálne nemám čo dáviť. Po teroristickom útoku na moje mandle sa v nemocničnom bufete odmeňujem prekvapivo dobrou kávou a tvarohovým koláčom. Týždeň sa nám začína krásne...

Utorok...
Telefonát z banky. Nemôžem sa ubrániť Pavlovmu reflexu v podobe žalúdočného kŕčku.
„Dobrý deň! Pred pár dňami ste u nášho pracovníka uskutočnili výber hotovosti, môžem vám položiť pár otázok o vašej spokojnosti?“ Asi mi mohli radšej zavolať, že meškám so splátkou...
Snažím sa tete slušne vysvetliť, že som mala fakt naponáhlo (k anketovým pracovníkom pociťujem istú formu ľútosti) a okrem toho, že to bola žena si nepamätám nič. Napriek tomu som nútená ohodnotiť svoju spokojnosť bodmi od nula do desať. Kto kurva zostavuje tieto dotazníky?
„Ako ste spokojná z technickou zručnosťou pracovníka?“ Hlavou mi prebehne niekoľko spoločensky nemravných odpovedí, napokon sa ale opäť slušne pýtam, na základe čoho mám posudzovať technickú zručnosť pracovníka? Hej cica, vidíš hentú škatuľu? Je tam kuchynský stôl z Ikei, máš 6 minút na jeho zloženie. Ideš! Podozrivé číslo ukladám do hátécéčka ako „Banketár NEDVÍHAŤ“.

Piatok...
Aký čas je najvhodnejší na jazdu po diaľnici out of capital village? No predsa v piatok poobede! Ráno naslepo nahádžem zopár vecí do tašky a poobede hor sa smer tam niekde poza Jánošíka. Tak ako takmer každý víkend za posledný mesiac. Sobota Futbal ma nikdy nebral. Som síce Slovanistka, ale tá hokejová. Jediný futbal, ktorý môžem, je ten medzidedinský. Takže futbalové predstavenie Zázrivá – Istebné som si ujsť nenechala. Po dvoch hruškách sedím na zábradlí ako slepica na bidielku a priblblo sa usmievam. Zamlženým pohľadom kontrolujem atraktivitu hráčov, ale čoskoro narazím na problém jej totálnej absencie. Tak sa snažím sústrediť na „hru“. A na komentáre. Och bože, komentáre na medzidedinskom futbalovom zápase! Mám čo robiť aby som sa nescapkala z bidielka a to som po tých hruškách fakt celkom triezva. Využívam prestávku na návštevu toaletného zariadenia. Pýtam sa tety v bufetíku na smer a tá ma odborne naviguje niekam do Tešedíkova. Po asi siedmych kilometroch uličiek akéhosi obydlia úspešne dorazím do svojho cieľa. Keby som však vedela ako ciel vyzerá, kašlem na dranie topánok a rovno si nájdem nejaký kríčok.

Nedeľa...
Do ZaJánošíkoviec prichádza spása v podobe starého kamaráta z detských čias, ktorý sa prišiel zrelaxovať do prírody a predviesť nám novú (asi šesťdesiatu štvrtú) životnú lásku, tentokrát zo Fínska. Oprašujem angličtinu a spíkujem a translejtujem čo mi artikulátory stačia. Učíme Fínku, čo je to Jánošík, kapustnica, halušky a borovička. Môj muž, ovládajúci len dve anglické slová (drinking, smoking) objasňuje správne prevedenie konzumácie alkoholu jedným hltom. Po úspešnej degustácii nasleduje výlet do skanzenu, kde sa inteligentne postavím na rozoraný kopček. Sutina pod mojimi nohami na seba nenechá dlho čakať a v sekunde som na zemi a prekvapene čumím na obláčiky. „You are a great advertional for the borovička!“ smeje sa Fínka. Ležím na zemi a smejem sa tiež.
Lebo čo iné nám, chlapci a dievčatá, v živote zostáva?

Zelená je tráva...

Gazda ma pravidelne a rád mučí pasívnym televíznym športovaním. Raz je to hokej, inokedy olympiáda, atletika a každý večer športové noviny. Tentokrát doma „žijeme“ futbalom. Keďže sa Gazda neuspokojí iba s tým, že počas zápasu vedľa neho ticho vegetujem pri knihe/počítači/pilníku na nechty, zasväcuje ma do tajomného sveta loptového športu. Nedobrovoľne sa takto do môjho mozgu predierajú informácie o ofsajdoch, brvnách, fauloch, hierarchii udeľovania žltých kartičiek a o iných, pre život absolútne nevyhnutných záležitostiach. Ja ho následne zákerne mučím otázkami typu koľko polčasov má jedna hra, prečo je tá tráva prúžkovaná, či sa už niekto pokúsil sfúkať tú dlhú bielu lajnu, prečo už hodinu behajú z jednej strany na druhú a nič nerobia a či by nebolo efektívnejšie, keby sa trávnik skrátil o polovicu. Keď som s výrazom mierozvestca a pacifistu predložila návrh, aby spor medzi súperiacími mužstvami vyriešili vhodením dvoch lôpt na ihrisko (každý tím by mal svoju a všetci by boli šťastní) rozhodol sa môj najdrahší, že ďalší zápas si pozrie u brata. Nadšene som sa vyrútila na drink za Etenom a Ofečkou, tupo zabúdajúc na fakt, že na mieste nášho stretnutia je najväčšia premietacia stena v Bratislave...

Počas (ne)dobrovoľného sledovania som však prišla na niekoľko zaujímavých zistení, o ktoré sa s vami rada podelím, aby ste potom nemuseli pri ďalších majstrovstvách či čo to vlastne je, sedieť pri televízore:

· Slováci hrajú futbal.

· Plačúci/alkoholom podgurážený tréner Weiss nápadne pripomína plačúceho /alkoholom podguráženého Slotu. (priateľstvo s novinármi je obdobné)

· Kaká nevyzerá nahovno.

· Každá krajina má svoju hymnu, no futbal, ako nadživotná inštitúcia ich má asi 294. Počnúc Šárikou a jej waka waka až po tetu Vittek a jej tuk na ramenách.

· Na záver zápasu sa hráči vyzliekajú už na trávniku.

· Aj muži plačú. A veľa.

Keď sa futbal začne povinne hrať v bielych dresoch, a hráčov na trávniku budú v pravidelných intervaloch kropiť vodou výberové samce z hasičského zboru tak, aby sa tie dresy lepili na telo a boli príjemne priesvitné, som prvá čo s nadšením bude skákať v prvom rade a fúkať do tej trúbky, ktorú vraj domorodci nosili na svojich gargulákoch. Zatiaľ ma v telke budú vzrušovať iba štyri diely M.A.S.H. 4077 po sebe každú stredu v noci. Lebo streda – M.A.S.H. je treba!

Recenzia

Tak ako Prae, aj ja mám tú česť mať pravidelne inovovanú firemnú knižničku aktuálnymi vychytávkami na trhu súčasnej literatúry. Tak sme sa rozhodli pre knižný Exchange realizovaný Slovenskou Poštou a obohatiť tak naše už aj tak dosť zodraté bunky šedej kôrky mozgovej. Recenziu na knižku Tomasa Brezinu môžete obdivovať tadytudy.

Keďže dielo, ktoré mi na výmenu poslal Prae bolo trochu rozsiahlejšieho charakteru, moje recenzia prichádza až teraz.

Peter Baláž: Energia a jej vplyv na hospodársky rast vo svetovej ekonomike

Autor šikovne rozohráva zaujímavý súboj energetických zdrojov a ich jednotlivých postaveniach na svetových trhoch. Už v úvode je čitateľ zaskočený prudkým vstupom do deja v duchu in medias res. Postupne sa stáva svedkom teórie vrcholu spotrebnej ropy, ktorá pozvoľna prechádza do štruktúry ponuky a dopytu. Autor trúfalo nahliada do budúcnosti v stati 1.2.3 – Budúci vývoj dopytu a ponuky po rope.

V ďalšej časti karty zamiešajú roponosné piesky a roponosné bridlice, ktorých zapeklitý príbeh vyústi až na antarktických náleziskách. Dej trochu kulminuje pri Druhom ropnom šoku, no Tretí ropný šok čitateľa chytí a nepustí až po Obnoviteľné zdroje energie a ich vplyv na ceny ropy. Významnou časťou je aj bravúrne načrtnutá štruktúra budovaných prepravných sietí zemného plynu z kaspického regiónu.

V grandióznom závere autor rozohráva symfóniu ropy, zemného plynu a tuhých palív. Šokujúce vyvrcholenie plnohodnotného deja prichádza však až v Energetickej politike SR.

Pre fajnšmekrov je určený aj Zoznam použitých skratiek, kde sa do výberu dostali také skratkové esá ako NOPEC, bbl., LCC či NICs.

Keď to zhrnieme, táto kniha je vhodná do každej domácnosti alebo kartónovej krabice a rozhodne by nemala absentovať ani vo vašej firemnej knižnici. Dokáže vysoko efektívne podopierať najrozličnejšie kusy nábytku (aj IKEA!), hodí sa na spôsobovanie modrín a povrchových kožných rán (kým sa neotupia rohy) a ako som sa dozvedela podľa dokumentu na Spektre, po vyrezaní menšieho otvoru v strede textovej časti aj ako praktický domáci úkryt pre menej legálne prístupné chemické prípravky.

Teraz, keď už všetci viete, čo si budete želať na ďalšie Vianoce, lúčim sa s vami hlbokým, mystickým, pod kožu sa zarývajúcim citátom z recenzovaného diela:

Objektívne analyzovať význam zemného plynu na energetickom trhu a jeho budúce perspektívy, v rámci rýchlo sa globalizujúceho svetového hospodárstva nie je možné bez zohľadnenia jeho zásob ako hlavnej súčasti energetického plynového reťazca.

Sniežik sa nám toto...

Ak ste si to ešte nevšimli sneží. Stále. Konštantne. Bez prestávky. Začínam uvažovať, ktorú noc premiestnili mimozemšťania strednú Európu potajomky na Sibír.

Každý večer sa televízor uhýba pred letiacou ovládačkou smer ujo počasník Jurčovič, tvrdiaci, že KONEČNE je tu normálna zima. Normálna. Normálne ho nabodnem na cencúľ.

„Lyžuješ?“ pýta sa ma Doboška cestou na obed.
„Nemám rada športy a nenávidím zimu. Čo myslíš, lyžujem?“

Ja som letný typ. Mám rada slnko, milujem ten pocit tepla na koži. Všetko čo je pod 20 stupňov je zima. Dvíham ruku za globálne otepľovanie aj keď mi stále tvrdia, že to neznamená, že na Zemi bude teplejšie.

Vždy sa lepšie nadáva na teplo než na zimu. A sneh. A kalamity. A cestárov, ktorí neodhrabávajú a nesolia. Na záveje odhrabaného snehu a soľ, ktorá ničí autá a topánky. Na mokrý sneh, na ktorom sa nedá lyžovať, na suchý sneh, z ktorého sa robia na cestách jazyky, na zľadovatený sneh na ktorom sa vyjebete vy aj vaše auto, na čierny sneh v mestách lebo je škaredý, na topiaci sa sneh spôsobujúci povodne. Alebo na to, že si neviete spomenúť ako sa volá tá žltooranžová guľa na nebi, lebo ste ju už roky nevideli.

Na čo nadávate keď je teplo? Bože to je strašné, všade samá zmrzlina, chladivé miešané drinky, baby v minisukňách. Furt musíme chodiť niekam von, všetko kvitne, slnko svieti a ja musím ísť dnes zase na kúpalisko! To je ale nefér!

Pekne to vystihol Eten, keď skonštatoval, že ho už nechytá zimná depresia, ale zimná agresia. Ešte krajšie to vystihol ale Nohavica a tak sa lúčim s textom piesne Ladovská zima, ktorá nám v kancli rotuje od rána do večera. Ja sa dnes večer obtočím perinou a nevyleziem, kým s tým počasím niekto niečo nespraví. Vidíme sa v lete.


To mokré bílé svinstvo
padá mi za límec
už čtvrtý měsíc
v jednym kuse
furt prosinec

Večer to odhážu
namažu záda
a ráno se vzbudím
a zas kurva padá

Děcka majú
zmrzlé kosti
a sáňkujú
už jenom z povinnosti

Mrzne jak sviňa
třicet pod nulu
auto ani neškytne
hrudky se dělaju v Mogulu

Kolony aut
krok-sun-krok
bo silničáři ta jak
každý rok
su překvapení velice
že sníh zasypal
jim silnice

Pendolíno stojí
kdesi u Polomy
zamrzli mu
všecky CD-ROMy
A policajti?
Ti to jistí z dálky
zalezlý do Aralky

Na Vysočině zavřeli D jedničku
kamiony hráli na honičku
Takzvané rallye Letní gumy
v tym kopcu u Meziřící
spěchali s melounama
a teď jsou v...
Však víte kde

Na ČT1 Studio sníh
Voldanova sedi na saních
A v Praze kalamita jak na Sibiři
tři centimetry sněhu
a u Muzea štyři

Jak v dálce vidim
zasněženy Říp
řikám si: Praotče Čechu
tys byl ale strašny cyp
Kdyby si popošel ještě
o pár kilometrů dále
tak jsem se teďka mohl
kdesi v teple v plavkach valet

Místo toho aby se člověk bál
zajít do Tesca na nakupy
jak jsou tam na tych
rovných střechách sněhu kupy

Do toho všeho jak mi
jak mám zmrzlý nos aj líce
a tak ještě z radia
provokater Nohavica:

Ladovska zima za okny je...

Halidej

Nenávidím ľudí, ktorí pri slove Chorvátsko zvraštia obočie so slovami: „Chorvátsko? V živote by som nešiel na dovolenku do Chorvátska,“ pričom slovo Chorvátsko vyslovujú ako by sa jednalo o vysoko nákazlivú nemoc. Potom sa odjebú niekam na Malorku či do Tunisu, proste na miesto, ktoré bude pred kolegovcami v práci znieť exotickejšie ako juhoška, obsadia väčší hotel a najneskôr o ôsmej sedia na najväčšej masovej pláži, kde im po hlavách skáču uzjapaní taliani, obézne anglické mrochtle, alkoholom priotrávení nemeckí výrastkovia a českí bratři s mäsom v zaváraninových pohároch. Jedia zásadne iba rezne a jedlá, ktoré poznajú, urobia si jeden fakultatívny výlet, odfotia sa pri každej skale dýchajúcej históriou (aby bolo čo pyšne ukazovať kolegovcom v práci) a nejaký večer vybehnú na žúrku (organizovanú slovenskými animátormi) kde ochutnajú miestne exotické nápoje ako mojito alebo vodku s džúsom. A ďalšia super-duper dovča za nami...

V piatok som po práci absolvovala rodinnú sešlosť, prišla domov, hodila sprchu a zaľahla do postele. Vstala som ešte na poslednú balkónovú cigaretu, kde mi Gazda oznámil, že sa mám obliecť, zbaliť a o hodinu vyrážame na dovolenku. Prekvapkoooo!

Stres a paniku vystriedal stres a panika a ja neviem ako, ale na druhý deň doobeda som si už plávala v chorvátskom mori. Milujem Chorvátsko. Tá členitá krajina, zápas stromov a skál, vynikajúca kuchyňa, sympatická kultúra. Šli sme na slepo, našli sme si pekné mestečko, nádherný nový apartmán s veľkým balkónom a výhľadom na more. Začala sa dovolenka.

Zobúdzame sa neskoro a vstávame ešte neskôr. Každé ráno čerstvý chlieb, pršut, mortadela a kilá zrelých syrov. Na obed burek a káva, malá a čierna. Slnko, malé zálivčeky a míňajúce sa opaľovacie krémy z minulého roka, ktoré som nemala šancu dokúpiť a na ktoré Gazda samozrejme nemyslel. Na pláži som hvízda v nových plavkách a konečne sa opaľujem hore bez, čo som si na posledných dovolenkách s Jasperom v rámci zachovania jeho duševného zdravia a konštantnosti jeho homosexuality dovoliť nemohla. Jediný, kto sa so mnou obnažuje sú vysušené Talianky (jedna) a iné Slovenky (jedna).

Slnko a spečenú pokožku striedajú neorganizované výlety, prechádzky po riviére, pokazený foťák, a to najlepšie zo všetkého – večera! Teším sa ako malé dieťa, každý deň do seba tlačíme morské potvorky, ligne na žaru s blitvou, giga škampi a to všetko zalievame hektolitrami Cockty. Tanier slávok dám dolu za četri minuti, za výdatného pleštenia očí rezňožrúcich dovolenkárov. Obiehame reštiky, hľadáme si tú svoju. Na tretí deň ju máme, starší domček s kvetinovou terasou, starší manželský pár okolo nás levituje s jedlom a pohármi. Hneď na prvý šup ma teta čašníková intoxikuje rakijou ďaleko za hranicu znesiteľnosti. Už dva mesiace abstinujúci Gazda sa na mne zabáva a v pravidelných intervaloch ma chodí kontrolovať, keď trištvrte hodinu sedím v sprchovacom kúte a konsternovane sledujem rotujúce steny kúpeľne.

Objavujeme diskotreskovo-herňový podnik s ďalším milým čašníkom, snažiacim sa ma spoločensky degradovať alkoholom, tentokrát sambucou, a ja počas troch dní rozšľahám Gazdu v airhockeji, fatálnym výsledkom 11:0 na zápasy.

Gazdu som za pomoci sedmových kariet a pistácii naučila hrať poker. Hra sa skončila, keď sme zožrali pot. Hneď na druhý deň sledoval v chorvátskej televízii nadšene prenos z pokrových majstrovstiev sveta. Pokrový panic však nechápe, prečo majú hráči na rukách len dve karty.

Plná dojmov, výborného jedla, so slzami v očiach a kufrom nových šiat sa vraciam domov. Z diaľky ma víta konečne odhalený bratislavský hrad a vedomie, že posteľ je blízko a robota ešte ďaleko.

A čo som týmto všetkým chcela povedať? Vlastne nič. Iba sa tak chválim :)

P.S.: Viete, čo je na Chorvátsku absolútne najsamlepšie? Dokonalá absencia ipsilonu! Riba, sir, mlin... No nie je to nádherné? :)

Ach, tá škodoradosť...

Aj keď si o sebe osobne nemyslím, že som škodoradostná, existuje v živote zopár situácii, ktoré mi priniesli niekoľko dlhých minút smiechu, i keď sa hlavní protagonisti zvyčajne nesmiali. Niektoré situácie sa mi do mozgu vryli tak silno, že ich ani sebe lepší exorcista odtiaľ nevyplaší.

Babkina záhrada, leto 1997
Moja milovaná sestra dokazuje, že je pravá blondína a plachtiac po záhrade šliapne na hrable.

Kúpeľňa, jeseň 2004
Kamarát pripravuje pre svoju drahú polovičku Riu romantický kúpeľ pri sviečkach. Ohňu podľahnú dva uteráky, balenie odličovacích tampónov a Riine vlasy.

Jazz caffee, zima 2007
Alkoholom spoločensky degradovaná šéfka sa vracia zo záchodu so sedemmetrovým závojom modrého toaletného papieru vinúcim sa z jej sukne. Po návšteve toalety zisťujem, že na dámskom odd. sa nachádza iba biely toaleťák.

Firma, zima 2008
Kolegyňa Marlborka exne poldeci sójovej omáčky v domnení, že sa jedná o jej picolo.

Španielsko, leto 2009
Etenova kamoška Mag dovolenkuje v Andalúzii. Hneď pri príchode na hotel zisťuje, že kľúč od mega zámku na kufríku sa nachádza v Bratislave. Ďaleko od Andalúzie. Po zlyhanom pokuse pikolíka otvoriť zámok pomocou jedálenského príboru fasuje od kamošky náhradné pyžamo v ktorom sa aj s už spomínanou kamoškou následne, okolo druhej hodiny nočnej, úspešne vymknú na balkóne. Po preručkovaní po štyroch balkónoch sa Mag – o druhej v noci odetá do pyžamka – doklope staršiemu holandskému páru, ktorý za pomoci Boha a stoličky vytiahnú Mag na svoj balkón.

Auto, leto 2009
Gazda a ja strávime príjemnú hodinku drhnutím auta zo všetkých strán. Ja väčšinu času sedím na obrubníku a blbo kukám do slnka, keďže Gazda leští svojho miláčika najradšej sám a vlastnoručne. Auto myslím. Keď sa naša Oranžáda blyští ako reklama na tablety do umývačky riadu vyrážame smer potenciálny kupec. Auta myslím. Gazda otvára za jazdy plechovku s ľadovou kávou. Jej väčšinový obsah ostáva v plechovke. Zvyšok na palubovke. Poslednou suchou vreckovkou utieram svoje slzy smiechu, gazdov pot a kávu z palubovky. Následne automaticky otváram okno, čím sklu na čerstvo umytej Oranžáde spôsobujem mokré šmuhy a Gazdovi stav podobný infarktu. Gazda s výrazom neurotika tesne pred rozkladom leští okno, nasadá späť, ignoruje môj smiech a pokračujeme v ceste. O 6 minút plynulým pohybom vnikáme do najväčšej búrky v Nitrianskom kraji...


Nie, nemyslím si, že som škodoradostná. Niekedy je absurdita situácie tak komická, že prebije aj prípadné zranenia či poníženia. A vždy, keď mi niekto povie „spomeň si na najveselší okamih svojho života“, vidím ako drevená rúčka hrablí knokautuje moju sestru medzi hriadky zeleného hrášku...