A odrazu bolo ticho.
Už žiadne hádky, žiaden krik.
Rozvod.
Mala som desať rokov a už vtedy som vedela, že to bol ten najkrajší darček, aký mi rodičia kedy dali.
Už nikdy nebudem počuť krik a výčitky. Už nikdy sa nebudem schovávať do skrine, držiac si uši a spievajúc si Arabelu, len aby som nepočula hlasy svojich rodičov.
Už nikdy sa nebudem v kúte túliť k môjmu plyšovému zajačikovi a presviedčať ho, že to bude dobré.
Už nikdy nechcem zaspávať s pohľadom upreným do stropu a slovami: Bože, aj keď netuším či existuješ, prosím, daj aby to už skončilo.
Už nebudem z plných pľúc kričať do vankúša, tak aby to nik nepočul.
Už žiadne lietajúce predmety, žiadne rozbité sklá, žiadna krv na ostrých črepinách.
Už žiadne hádky o peniazoch, otcovej nevere, babke, problémoch.
Ten tlak, vo všetkých izbách bytu, mala som pocit, že sa zadusím, že sa zadusím v tom napätí, v tom vzduchu čo sa dal krájať. Potrebovala som von, von, VON! Preč od problémov, preč od hádok, preč od výčitiek, kriku, plaču a búchania dvier. Bežala som, stále som bežala, bolo jedno kam, chcela som len mať ten pocit, že mám možnosť sa od toho vzdialiť.
Pamätám si otcovu tvár. Tak prázdnu a nečitateľnú.
Pamätám si mamine oči. Vždy červené, plné sĺz a bolesti.
Odrazu bolo ticho.
Proste kľud.
Ale tie hlasy z mojej hlavy a snov nevymizli. A ani nikdy nevymiznú.
To, čo nezmizlo bolo detstvo prežité v totálne disfunkčnej rodine. To, čo nezmizlo je moje nevyvrátiteľné presvedčenie, že každý chlap sa raz zodvihne a odíde.
To, čo tu ostalo, sú spomienky, jazvy na duši, slzy, ktoré sa stále vracajú, smútok, nenávisť, sklamanie, ľútosť a strach. Strach, že ako milióny ľudí predo mnou aj ja budem kopírovať život svojich rodičov.
Vždy som tŕpla, keď ste sa mali stretnúť. Deja vu. Opäť hádky. O výchovu, alimenty, názory... Čert mi bol dlžen, že ste vy dvaja na seba narazili.
Mami, nenávidím...
...ten tvoj fanatický optimizmus. Ten úsmev, ktorý si pravidelne nasádzala ako okuliare či rúž. Nenávidím tvoje presvedčenie, že každý ti chce len ublížiť.
Ale aj tak viem, že som ako ty. Viem, že by som trpela rovnako.
Tati, nenávidím...
...to tvoje rozhodnutie. Tú tvoju neprístupnosť, nekompromisnosť, to tvoje odmietanie. Nenávidím, že vždy meškáš a nenávidím tú tvoju ľahostajnosť.
Ale aj napriek tomu ťa chápem. Lebo ja by som zrejme urobila to isté. Lebo som ako ty, aj keď nemeškám. A to ma sere zo všetkého najviac. Že som ako ty a ty to nevidíš.
Ale mohli by ste mi dať ešte jeden darček. Zarámovaný súdny príkaz. O tom, že sa jeden k druhému nesmiete priblížiť na menej ako jeden kilometer. Nechcem už počuť vaše dve mená v jednej vete...
štvrtok, mája 24, 2007
štvrtok, mája 17, 2007
Rozprávka o nevere a pomste
Kde bolo tam bolo, bol raz jeden zvonček. A ten zvonil ako najatý...
„Crrrrrrrrn!“
Rozhodla som sa ho ignorovať a otočila sa na druhý bok.
A znovu.
„Grrrr...“ zahrabala som sa ešte hlbšie do perín. V sobotu nič dôležité neriešim.
A zasa.
Posadila som sa a pozrela na hodinky. Pol jednej! Sobotná obedná siesta. Ktorý bezbožník ma otravuje v takúto hodinu?!
Mrmlajúc si slová s ťažkým vulgárnym obsahom a snažiac sa natiahnuť si na seba aspoň nejaké tielko, som sa došuchtala na chodbu. Vo dverách ma čakala silne nalíčená Zuzana s make-upom roztečeným od sĺz.
„Ten haj-zel chrá-á-pe s-s manžel-kou môj-môjho šéfa!“ vypadlo z nej miesto obvyklého „Ahojky“.
Zamyslela som sa (takto skoro po ránu mi to trochu trvá).
„Možno ti chcel iba zabezpečiť zlepšenie tvojej platovej situácie.“
Nahlas zavzlykala na nesúhlas môjho triezveho a pragmatického riešenia a vletela mi do obývačky. Po chvíľke uvažovania (kde som, čo sa deje a prečo kurva ešte nespím?!) som sa pobrala za ňou.
Zuzana so svojim roztečeným makeupom nápadne pripomínala smutného míma spod Eiffelovky a nervózne žmolila vreckovku o veľkosti kuchynskej utierky.
„To je taký kretén!“ zavzlykala opäť a hodila sa rozmazanou tvárou na jeden z mojich bielych vankúšov. Pichlo ma pri srdci. S maličkou dušičkou som mrkla na tu Warholovskú verziu Turínskeho plátna, čo mi Zuzana nechala na obliečke a potichu povzdychla. Ak to nevyperiem, dám to zarámovať a tvrdiť, že je to Andyho originál.
Pre krátkosť času (a nezáživnosť obsahu) nasledovná hodina v skratke – chlácholenie, utešovanie, nadávanie na mužskú rasu, dva zelené čaje a štyri vodky. A potom...
„Musíme sa mu pomstiť,“ vyhlásila Zuzka rozhodne, keď jej pomaly dochádzala zásoba sĺz a nadávok.
„My?“ opýtala som sa prekvapene. Ak som sa doteraz nezobudila, tak toto ma prebralo definitívne. Ako by ma nepočula a pokračovala ďalej:
„Zbalíš ho a potom okašleš.“
„Skutočne výborný a originálny plán,“ zasmiala som sa.
„Zraníš tým jeho ego, to je to najcennejšie čo má.“
„Zuzi, nehnevaj sa, ale takto to nepôjde.“
„Tak sa pomstíme tej cundre.“
„No počkaj, manželku tvojho šéfa baliť rozhodne nebudem.“
„Stačí ak zbalíš môjho šéfa, ona to zistí a bude to!“
„Počúvaj, toto je scenár ako zo zlého porna.“
„April musíš mi pomôcť, musím sa tej odpornej ženskej nejako zbaviť, ja ho chcem späť!“
V tejto chvíli sa v mojej hlave ozvalo čosi ako škrípanie bŕzd, náraz a rinčanie skla.
„Tak moment,“ pokúšala som sa znieť pokojne, napriek stúpajúcej hladine môjho adrenalínu, „hodinu sa tu vyplakávaš aký je to hajzel, čo ti urobil a ty ho vlastne chceš späť?!“ Pokus nevyšiel. Zvýšený tón môjho hlasu ju zrejme zaskočil, tak som využila dve sekundy jej verbálneho omráčenia a pokračovala v slovnej sprche:
„Nechápem prečo sa tak trápiš. Dva roky si strávila s chlapom, ktorý permanentne zabúda na všetky sviatky, vrátane Vianoc, snažil sa pretiahnuť tvoju sestru a pokiaľ viem, tak sex s ním nikdy nestál za to!“ rapotala som podráždene.
Spýtavo sa na mňa zamračila, no ja som mlela ďalej:
„Ale no, netvár sa tak prudérne, myslíš si, že nikto nevie o tvojej zbierke vibrujúcich elektrospotrebičov? Keby som ja mala frajera, ktorý má penis dlhý 7 cm a to je merané od pupku, tak si tiež nejaký zoženiem.“
Po tomto preslove na mňa pozerala ešte škaredšie. Mám pocit, že jej hnev si práve našiel iný target.
„Ja ho ale milujem!“ rozkričala sa na mňa.
„Tak prečo sa mu teda chceš mstiť?“
„Aby pochopil čo urobil a vrátil sa ku mne.“
Chvíľka ticha. Pomaly mi dochádza, že logickou argumentáciu tu nič nedosiahnem tak skúšam zmierovaciu taktiku a kalorický hlások.
„Zuzička prepáč, prosím ťa, ale choď sa osprchovať, odlíč sa, pospi si pár hodín a porozprávame sa, keď budeš schopná racionálne uvažovať. Ja ti sľubujem, že dovtedy niečo vymyslím. Ale najprv sa potrebujem vyspať. A ty tiež,“ popri tomto monológu som Zuzku nenápadne postrkovala smerom ku dverám.
„Takže zavolám ti. Drž sa!“ Plesk! Pre istotu som ešte na dvakrát zamkla.
Ďalšie dve hodiny som sa v zvláštnom polospánkovom stave gúľala po posteli. Snívalo sa mi, že som v zasadačke a hádžem očkom po veľkom vibrátore, ktorý nám rozpráva niečo o krátení prémii. Po ľavej ruke sedí známy pán s okuliarami a strapatou bielou parochňu a pýta si odo mňa autogram. Na saténovú obliečku.
A záver rozprávky? Zuzička si našla akéhosi experimentálneho, prírodne založeného maníka s ktorým sa v jeho záhradke naučila vyrobiť z umelého jazierka vodné bongo. Keď si ho končene doviedla domov, zistila, čo skutočne znamená slovo „experimentálny“. Ich nezáväzný sexuálny vzťah však skončil v tom okamihu, keď si bongo maniak strčil jej obľúbený trojrýchlostný Women lover s perličkovým pásom do zadku.
Nedávno si však narazila nejakú hokejovú celebritku.
Na otázku aký je, na mňa sprisahanecky žmurkla:
„Íqvé tykve, ale pícht, to umí :)“
„Crrrrrrrrn!“
Rozhodla som sa ho ignorovať a otočila sa na druhý bok.
A znovu.
„Grrrr...“ zahrabala som sa ešte hlbšie do perín. V sobotu nič dôležité neriešim.
A zasa.
Posadila som sa a pozrela na hodinky. Pol jednej! Sobotná obedná siesta. Ktorý bezbožník ma otravuje v takúto hodinu?!
Mrmlajúc si slová s ťažkým vulgárnym obsahom a snažiac sa natiahnuť si na seba aspoň nejaké tielko, som sa došuchtala na chodbu. Vo dverách ma čakala silne nalíčená Zuzana s make-upom roztečeným od sĺz.
„Ten haj-zel chrá-á-pe s-s manžel-kou môj-môjho šéfa!“ vypadlo z nej miesto obvyklého „Ahojky“.
Zamyslela som sa (takto skoro po ránu mi to trochu trvá).
„Možno ti chcel iba zabezpečiť zlepšenie tvojej platovej situácie.“
Nahlas zavzlykala na nesúhlas môjho triezveho a pragmatického riešenia a vletela mi do obývačky. Po chvíľke uvažovania (kde som, čo sa deje a prečo kurva ešte nespím?!) som sa pobrala za ňou.
Zuzana so svojim roztečeným makeupom nápadne pripomínala smutného míma spod Eiffelovky a nervózne žmolila vreckovku o veľkosti kuchynskej utierky.
„To je taký kretén!“ zavzlykala opäť a hodila sa rozmazanou tvárou na jeden z mojich bielych vankúšov. Pichlo ma pri srdci. S maličkou dušičkou som mrkla na tu Warholovskú verziu Turínskeho plátna, čo mi Zuzana nechala na obliečke a potichu povzdychla. Ak to nevyperiem, dám to zarámovať a tvrdiť, že je to Andyho originál.
Pre krátkosť času (a nezáživnosť obsahu) nasledovná hodina v skratke – chlácholenie, utešovanie, nadávanie na mužskú rasu, dva zelené čaje a štyri vodky. A potom...
„Musíme sa mu pomstiť,“ vyhlásila Zuzka rozhodne, keď jej pomaly dochádzala zásoba sĺz a nadávok.
„My?“ opýtala som sa prekvapene. Ak som sa doteraz nezobudila, tak toto ma prebralo definitívne. Ako by ma nepočula a pokračovala ďalej:
„Zbalíš ho a potom okašleš.“
„Skutočne výborný a originálny plán,“ zasmiala som sa.
„Zraníš tým jeho ego, to je to najcennejšie čo má.“
„Zuzi, nehnevaj sa, ale takto to nepôjde.“
„Tak sa pomstíme tej cundre.“
„No počkaj, manželku tvojho šéfa baliť rozhodne nebudem.“
„Stačí ak zbalíš môjho šéfa, ona to zistí a bude to!“
„Počúvaj, toto je scenár ako zo zlého porna.“
„April musíš mi pomôcť, musím sa tej odpornej ženskej nejako zbaviť, ja ho chcem späť!“
V tejto chvíli sa v mojej hlave ozvalo čosi ako škrípanie bŕzd, náraz a rinčanie skla.
„Tak moment,“ pokúšala som sa znieť pokojne, napriek stúpajúcej hladine môjho adrenalínu, „hodinu sa tu vyplakávaš aký je to hajzel, čo ti urobil a ty ho vlastne chceš späť?!“ Pokus nevyšiel. Zvýšený tón môjho hlasu ju zrejme zaskočil, tak som využila dve sekundy jej verbálneho omráčenia a pokračovala v slovnej sprche:
„Nechápem prečo sa tak trápiš. Dva roky si strávila s chlapom, ktorý permanentne zabúda na všetky sviatky, vrátane Vianoc, snažil sa pretiahnuť tvoju sestru a pokiaľ viem, tak sex s ním nikdy nestál za to!“ rapotala som podráždene.
Spýtavo sa na mňa zamračila, no ja som mlela ďalej:
„Ale no, netvár sa tak prudérne, myslíš si, že nikto nevie o tvojej zbierke vibrujúcich elektrospotrebičov? Keby som ja mala frajera, ktorý má penis dlhý 7 cm a to je merané od pupku, tak si tiež nejaký zoženiem.“
Po tomto preslove na mňa pozerala ešte škaredšie. Mám pocit, že jej hnev si práve našiel iný target.
„Ja ho ale milujem!“ rozkričala sa na mňa.
„Tak prečo sa mu teda chceš mstiť?“
„Aby pochopil čo urobil a vrátil sa ku mne.“
Chvíľka ticha. Pomaly mi dochádza, že logickou argumentáciu tu nič nedosiahnem tak skúšam zmierovaciu taktiku a kalorický hlások.
„Zuzička prepáč, prosím ťa, ale choď sa osprchovať, odlíč sa, pospi si pár hodín a porozprávame sa, keď budeš schopná racionálne uvažovať. Ja ti sľubujem, že dovtedy niečo vymyslím. Ale najprv sa potrebujem vyspať. A ty tiež,“ popri tomto monológu som Zuzku nenápadne postrkovala smerom ku dverám.
„Takže zavolám ti. Drž sa!“ Plesk! Pre istotu som ešte na dvakrát zamkla.
Ďalšie dve hodiny som sa v zvláštnom polospánkovom stave gúľala po posteli. Snívalo sa mi, že som v zasadačke a hádžem očkom po veľkom vibrátore, ktorý nám rozpráva niečo o krátení prémii. Po ľavej ruke sedí známy pán s okuliarami a strapatou bielou parochňu a pýta si odo mňa autogram. Na saténovú obliečku.
A záver rozprávky? Zuzička si našla akéhosi experimentálneho, prírodne založeného maníka s ktorým sa v jeho záhradke naučila vyrobiť z umelého jazierka vodné bongo. Keď si ho končene doviedla domov, zistila, čo skutočne znamená slovo „experimentálny“. Ich nezáväzný sexuálny vzťah však skončil v tom okamihu, keď si bongo maniak strčil jej obľúbený trojrýchlostný Women lover s perličkovým pásom do zadku.
Nedávno si však narazila nejakú hokejovú celebritku.
Na otázku aký je, na mňa sprisahanecky žmurkla:
„Íqvé tykve, ale pícht, to umí :)“
pondelok, apríla 16, 2007
Keď mozog neštartuje, požívanie nemrznúcej zmesi nepomôže
______Dnes je nahovno deň. Záťažový stupeň 700.
Nízky tlak mojej selekcii dopamínu v mozgu nerobí dobre.
Mám pocit, akoby ma predošlú noc ktosi vytrvalo trieskal kladivom.
______Po dvoch mesiacoch úspešného varenia ranného Green tea (ráno čajík, kávička až poobede), som si dnes ráno musela uvariť kofeínového zabijaka v obave, aby som netresla ksichtom o klávesnicu. Nemám rada otlačené cvbnm na líci.
______Nezmyselne civím na hodinky. Jedna minúta má v prepočte 360 sekúnd. Všade naokolo počujem hrozivé hlasy šepkajúce „Uzávierka!“. Hajzli.
______Marlborka bude najbližšie tri noci zo sna vykrikovať zúfalé vety typu „Ale to už je v tlači!“ a podobne. U mňa strach s posranej inzercie a niekoľkotisícovej straty síce odpadá, ale aj tak sa mi od nervov kučeravia vlasy. Ešte šťastie, že si neobhlodávam nechty, lebo o chvíľu by som vyzerala ako Venuša Milónska.
______Som úplne vypatlaná, blúdim po kancelárii ako stratené šteniatko a ničomu nerozumiem. Dnes je proste deň blbec. To sú tie dni, keď sa mi nič nedarí, môj mozog nedokáže naštartovať a aj vytiahnutie mincového košíka spred Tesca je pre mňa zložitý logický hlavolam.
______Pri mojom povolaní sú takéto stavy rizikové, keďže som 100%-ne závislá od toho, čo môj mozog vyprodukuje. Jedna vec je, keď vás nekope múza, vtedy človek dokáže aspoň mechanicky čo-to napísať, ale keď vám mozog namiesto myšlienok v hlave produkuje len jeden rezignovaný alarmujúci tón, je to na päť písmen. A to slovo začína na K a končí na OKOT.
______Dnes ráno som sa pri pohľade na tmavomodrý Opel pred nami normálne zamyslela – „Hm, prečo má to auto rakúsku ešpézetku, ale Opel Astra je napísané po slovensky?“
Áno drahí priatelia, aj takéto úvahy blúdia Aprilke v hlave, keď tam nič iné nieje.
______Spomenula som si na motto na našom oznamku zo strednej školy: Kto má v hlave prievan, tomu nesplesnivejú myšlienky. Ja len neviem prísť na to, či mám ten prievan, alebo mozgovú plieseň.
______No rozhodne mi to dneska nemyslí.
______Rezignujem. Idem si urobiť ďalšiu kávu.
Nízky tlak mojej selekcii dopamínu v mozgu nerobí dobre.
Mám pocit, akoby ma predošlú noc ktosi vytrvalo trieskal kladivom.
______Po dvoch mesiacoch úspešného varenia ranného Green tea (ráno čajík, kávička až poobede), som si dnes ráno musela uvariť kofeínového zabijaka v obave, aby som netresla ksichtom o klávesnicu. Nemám rada otlačené cvbnm na líci.
______Nezmyselne civím na hodinky. Jedna minúta má v prepočte 360 sekúnd. Všade naokolo počujem hrozivé hlasy šepkajúce „Uzávierka!“. Hajzli.
______Marlborka bude najbližšie tri noci zo sna vykrikovať zúfalé vety typu „Ale to už je v tlači!“ a podobne. U mňa strach s posranej inzercie a niekoľkotisícovej straty síce odpadá, ale aj tak sa mi od nervov kučeravia vlasy. Ešte šťastie, že si neobhlodávam nechty, lebo o chvíľu by som vyzerala ako Venuša Milónska.
______Som úplne vypatlaná, blúdim po kancelárii ako stratené šteniatko a ničomu nerozumiem. Dnes je proste deň blbec. To sú tie dni, keď sa mi nič nedarí, môj mozog nedokáže naštartovať a aj vytiahnutie mincového košíka spred Tesca je pre mňa zložitý logický hlavolam.
______Pri mojom povolaní sú takéto stavy rizikové, keďže som 100%-ne závislá od toho, čo môj mozog vyprodukuje. Jedna vec je, keď vás nekope múza, vtedy človek dokáže aspoň mechanicky čo-to napísať, ale keď vám mozog namiesto myšlienok v hlave produkuje len jeden rezignovaný alarmujúci tón, je to na päť písmen. A to slovo začína na K a končí na OKOT.
______Dnes ráno som sa pri pohľade na tmavomodrý Opel pred nami normálne zamyslela – „Hm, prečo má to auto rakúsku ešpézetku, ale Opel Astra je napísané po slovensky?“
Áno drahí priatelia, aj takéto úvahy blúdia Aprilke v hlave, keď tam nič iné nieje.
______Spomenula som si na motto na našom oznamku zo strednej školy: Kto má v hlave prievan, tomu nesplesnivejú myšlienky. Ja len neviem prísť na to, či mám ten prievan, alebo mozgovú plieseň.
______No rozhodne mi to dneska nemyslí.
______Rezignujem. Idem si urobiť ďalšiu kávu.
sobota, marca 31, 2007
Poviedka
Pršalo.
Parkety podivne praskali a Pandoru prepadla panika. Pevnejšie sa pritúlila k Paolovi a potichu premýšľala.
„Prečo práve pozajtra?“ pýtala sa prázdna v priestore.
Potrebuje prísť na podstatu problémov. Pretože problémy pribúdajú.
„Prečo polemizuješ?“ prebral sa Paulo. „Pospi si, potom sa porozprávame.“
Potom už len pokojne pochrapkával, no Pandora Paolove pospávanie prebdela premýšľajúc o plánovanom potomstve.
Poobede Paolo prišiel na Palermovu pätnásť, prstami poklopal po plechu a prekročil prah.
Plukovník podvihol pohľad.
„Presne, pán Perello! Posaďte sa prosím.“
Paolo si prisadol k plukovníkovi. Potrebovali prebrať prioritné problémy. Plukovník podporoval politiku a potreboval posily.
„Práca pre pravého patriota,“ povedal plukovník a potľapkal Paola po pleci, „podpíšte prijímacie papiere.“
Paolo posúchol.
Piatok podvečer priniesol prekvapenie.
Pandora poctivo poupratovala, poliala petúnie a pustila sa do pečenia pagáčov. Popritom si pospevovala pesničky z Pomády.
Paolo prišiel a potichu sa posadil. Pôsobil posmutnelo.
Pochopila a prisadla si.
„Poletíš?“
„Poletím. Pondelok po pol piatej.“
„Potrebuješ preukázať pýchu? Postrelia ťa!“
„Prestaň preháňať.“
Pandora povzdychla. Pokúsil sa ju poláskať, Pandora ale potrebovala pokoj.
Preto o pár minút prechádzala parkom k Patrícii.
„Potrebujem piť,“ povedala prosto Patrícii.
„Počkaj päť minút. Pôjdeme do pubu pod Platanom?“
„Prosím si pizzu s prosiutom a picollo,“ poprosila Patrícia.
Príťažlivý Peter s perfektnými perami (a podľa Patrície aj parádnym penisom) popísal požiadavky na papier a pozrel na Pandoru:
„Prinesiem?“
„Potrebujem promile.“
„Prirodzene,“ povedal plný pochopenia a priniesol poháre.
Pred pondelkom Pandora potichu pobalila Paola.
„Pusinka, si v poriadku?“
„Pravdaže,“ prikývla, no pocity v nej pukali, praskali a pálili.
„Potrebuješ ponožky,“ prekryla plač a prihodila pár prešívaných ponožiek.
„Pusto a ponuro,“ pomyslela si Pandora, keď Paolo pristál na protiľahlej pologuli. Pozrela na ich podobizne. „Prekrásna Pandora,“ povzdychla si, „prekrásna, ale prekliata.“
„Prečkám prázdno,“ prehovorila priamočiaro, „počkám na Paola.“
Po prázdninách prišla pošta.
„Píše Paolo!“ potešila sa Pandora. Pretrhla papier a prebehla pohľadom písmená. Pomaly prečítala posledných päť... mŕtvy*.
*mŕtvy – právoplatne patriaci peklu.
Písané za pomoci Pecky. Poradila Paolove priezvisko a prísne prehodnotila písmenká postu.
Parkety podivne praskali a Pandoru prepadla panika. Pevnejšie sa pritúlila k Paolovi a potichu premýšľala.
„Prečo práve pozajtra?“ pýtala sa prázdna v priestore.
Potrebuje prísť na podstatu problémov. Pretože problémy pribúdajú.
„Prečo polemizuješ?“ prebral sa Paulo. „Pospi si, potom sa porozprávame.“
Potom už len pokojne pochrapkával, no Pandora Paolove pospávanie prebdela premýšľajúc o plánovanom potomstve.
Poobede Paolo prišiel na Palermovu pätnásť, prstami poklopal po plechu a prekročil prah.
Plukovník podvihol pohľad.
„Presne, pán Perello! Posaďte sa prosím.“
Paolo si prisadol k plukovníkovi. Potrebovali prebrať prioritné problémy. Plukovník podporoval politiku a potreboval posily.
„Práca pre pravého patriota,“ povedal plukovník a potľapkal Paola po pleci, „podpíšte prijímacie papiere.“
Paolo posúchol.
Piatok podvečer priniesol prekvapenie.
Pandora poctivo poupratovala, poliala petúnie a pustila sa do pečenia pagáčov. Popritom si pospevovala pesničky z Pomády.
Paolo prišiel a potichu sa posadil. Pôsobil posmutnelo.
Pochopila a prisadla si.
„Poletíš?“
„Poletím. Pondelok po pol piatej.“
„Potrebuješ preukázať pýchu? Postrelia ťa!“
„Prestaň preháňať.“
Pandora povzdychla. Pokúsil sa ju poláskať, Pandora ale potrebovala pokoj.
Preto o pár minút prechádzala parkom k Patrícii.
„Potrebujem piť,“ povedala prosto Patrícii.
„Počkaj päť minút. Pôjdeme do pubu pod Platanom?“
„Prosím si pizzu s prosiutom a picollo,“ poprosila Patrícia.
Príťažlivý Peter s perfektnými perami (a podľa Patrície aj parádnym penisom) popísal požiadavky na papier a pozrel na Pandoru:
„Prinesiem?“
„Potrebujem promile.“
„Prirodzene,“ povedal plný pochopenia a priniesol poháre.
Pred pondelkom Pandora potichu pobalila Paola.
„Pusinka, si v poriadku?“
„Pravdaže,“ prikývla, no pocity v nej pukali, praskali a pálili.
„Potrebuješ ponožky,“ prekryla plač a prihodila pár prešívaných ponožiek.
„Pusto a ponuro,“ pomyslela si Pandora, keď Paolo pristál na protiľahlej pologuli. Pozrela na ich podobizne. „Prekrásna Pandora,“ povzdychla si, „prekrásna, ale prekliata.“
„Prečkám prázdno,“ prehovorila priamočiaro, „počkám na Paola.“
Po prázdninách prišla pošta.
„Píše Paolo!“ potešila sa Pandora. Pretrhla papier a prebehla pohľadom písmená. Pomaly prečítala posledných päť... mŕtvy*.
*mŕtvy – právoplatne patriaci peklu.
Písané za pomoci Pecky. Poradila Paolove priezvisko a prísne prehodnotila písmenká postu.
streda, marca 21, 2007
Záhradníčka
______Milé dámy, milí páni, prišla jar. No dobre, viem že tohtoročná jar prišla hneď po minuloročnej jeseni, ale nič poetické mi k tejto tragickej skutočnosti spôsobenej globálnym otepľovaním, nenapadlo. Nevadí, pokračujeme ďalej:______A keďže máme opäť raz uzávierku, rozhodla som sa nazhromaždený psychický tlak (Do kelu ja nič nestíham, nič ma nenapadá, čo mám sakra robiť, a prečo tu mám taký bordel?!?) vyventilovať iným spôsobom, ako vyrovnávaním kancelárskych spiniek. A tak som sa, vzhľadom na tú jar, rozhodla pustiť do úpravy našej firemnej záhradky.
______Majitelia zariadili záhradu rovnako schizofrenickým spôsobom ako postavili celý dom. Preto sme ju hneď po presťahovaní podrobili menším úpravám. Zo skalky som vtedy vykopala jahodu (?!?) a presadila do črepníka. Nie, že by to tak bolo lepšie, no nechcelo sa mi kopať jamu medzi brečtanmi. Šéfka no.1, ktorej balkón vyzerá ako miniatúra dažďového pralesa dotiahla z Baumaxu rašelinu (množstvo na zasypanie všetkých dier na D1), a asi trilión skalkoidných rastliniek. Keďže sme ich minulý rok inteligentne rozmiestnili tak, že tie plazivé sme posadili na vrch skalky, začala som strihaním previsov, snažiacich sa udusiť tie malé chúďatká dolu.
.
______Rátam nedostatky našej záhrady: bordel naviaty prostredníctvom Foukáčka (akože vetra), absolútne nahovno nasadená azalka, tráva medzi kachličkami, jedna ruža, ktorej dva stonky sa pretekajú, ktorý rýchlejšie dočiahne na balkón na prvom poschodí, záplava buriny - všade, umierajúci trs levandule (v skalke!) a ešte k tomu sa brečtany a ďalšie popínavce, snažiace sa zakryť tú tragickú stenu čo nás oddeľuje od susedov, pustili do svojej úlohy s takou vervou, že úspešne pokryli chodník aj gril, ktorý už rok sľubujeme použiť.
______Rozhodla som sa na začiatok ostrihať rozkošatenú levanduľu, ktorá síce vyháňala prvé jarné lístky, no pomedzi tú spleť suchých minuloročných pahýľov nebolo nič vidieť. Chcela som ju ostrihať skôr ako sa preberie aj zvyšok hmyzu zo zimného spánku a uprostred zanieteného strihania tam na mňa vyskočí nejaký spiderman. Stresových situácii mám v robote dosť a som presvedčená, že prvý infarkt myokardu by mohol ešte pár rokov počkať.
______Naše dva oleandre v gigantických terakotových črepníkoch, ktoré sme v decembri naivne premiestnili do skladu, aby nám cez zimu neumrzli, som opäť vytiahla na terasu. Jeden sa síce tvári, že zimovanie v sklade neprežil, no ja mu to nežerem.
______Nebotyčnú ružu som dvoma profesionálnymi šmikmi (šmik jedna a šmik dva) oskalpovala a odrezky šupla do fľaše od Mitickej. Ja viem, že ruže sa sadia na jeseň do zeme a pod sklo, ale pokúsim sa o improvizovanú jeseň v skladových priestoroch nášho firemného domu. Keďže oleandre uvoľnili flek.
______Potom prišla najväčšia lahôdka – popínavce. Ako udatný rytier som sa vrhla na záchranu záhradného grilu, ktorého sa zmocnil brečtan a to druhé plazivé stvorenie, ktoré neviem ako sa volá, ale ťažko sa to vytrháva z betónových kachličiek. Tie premýšľavé beštie si mysleli, že keď sa začnú obkrúcať okolo zimnej zásoby dreva (štyri polená a dve triesky), tak sa zľaknem (pavúkov žijúcich po grilom), no ja, značne podgurážená štvrtou kávou a tretím zeleným čajom, som sa nebojácne chopila záhradných nožničiek a pustila sa do boja (bože dnes mi to ale ide...).
______Záver mojej krvavej symfónie zažila rozšafne rastúca azalka, ktorú som skrátila o 90% jej pôvodnej dĺžky.
______Po tom, čo celý deň svietilo slnko, začal fúkať vietor až vtedy, keď som krvopotne pohrabala všetky časti suchých odstrižkov na jednu kopu. C´est la vie...
______Večer ma bolel chrbát jak roľníka, ruky som mala celé dorezané a ešte stále som vysmrkávala malé kúsky suchej levandule. Nehovoriac o tom a vyfetovanom stave, v ktorom som sa vďaka tejto byline nachádzala.
______Jeden deň v prírode (rozumej – podvečer vo firemnej minizáhradke) je proste na nezaplatenie. Vrelo odporúčam.
sobota, marca 03, 2007
Hľadám nový job...
...ako plyšový medvedík na dobrú noc.
Zabudnite na chvíľu na všetky perverzity, ktoré ste počas obdobia prebúdzania hormónov so svojimi plyšákmi robili. Ja hovorím o tom túlení a objímaní, teple a pocitu, že nie ste sami. Nie, nie ten pocit, aký mal ten chlapec v Šiestom zmysle. Mám na mysli ten pocit istoty, keď je niekto pri vás.
Ja v podstate som taký plyšový macko. No dobre, nie som taká tučná a chlpatá ale som milá, nežná a prítulná. Navyše v noci ani nechrápem, nerozprávam zo sna a ani zubami neškrípem.
Zamestnávateľ môže byť muž alebo žena, keďže nejde o žiadne sexu podobné aktivity (a ani o sex) iba o spánok.
_
Výhody plynúce pre mňa:
- Objímanie je zdravé a ja chcem byť zdravá.
- Keďže v júny moja rodina zdrhá z hlavého mesta a zo mňa sa stane oficiálny bezďák, budem mať aspoň kde spať.
Výhody plynúce pre zamestnávateľa:
- Objímanie je zdravé a vy všetci chcete byť zdraví.
- Použitie plyšového medvedíka (rozumej April) zaručuje pohodlný a plnohodnotný spánok po celú noc a príjemné zobudenie sa do nového dňa.
- Najväčšia výhoda: No predsa ja! Výhra v Euromiliónoch je oproti mne v posteli iba balená dažďová voda.
_
Záujemcov prosím o zaslanie svojho stručného CV, miesta bydliska a typu používaného spacieho úboru na môj mail.
-
Ak ho neviete nájsť, mrknite do profilu.
Ak ho stále neviete nájsť, navštívte vášho optika.
Ak neviete nájsť ani optika, tak vám asi už len Pán Boh pomôže...
pondelok, februára 26, 2007
Minulé životy
Na úvod jedno varovanie: Deti, neverte horoskopom v časopisoch! Dosť možné, že som ich písala ja.
A teraz už poďme k téme: Jedna známa ma raz v rámci náplne mojej práce odkázala na istú horoskopoidnú stránku. Okrem všakovakých zaujímavých vecí som narazila na toto. Vďaka vášmu dátumu narodenia a iných nezbytností vám to vyzistí, čo ste boli v minulom živote. Podľa tohto „veštenia“ som bola v minulom živote šľachtičná v Ohiu. Takže bacha na mňa, mám modrú krv (nieje to nezdravé?).
Pozor, teraz sekcia „Blondínečka“:
= A to som akože šľachtila, dobytok či čo? Lebo ja by som radšej šľachtila ruže, alebo tak. To by šlo. A nebol by potom lepší výraz šľachtička než šľachtičná? =
Koniec blonďavej sekcie.
Osobne dosť pochybujem, že pred zhruba 1000 rokmi (ako tvrdí tento virtuálny veštec) existovala v Ohiu nejaká šľachta. Možno som bola nejaká Ribana Aprílová dcéra náčelníka Zahmlený mesiac nad prériou kúpajúcov sa v svetle zapadajúceho slnka. V indiánskom jazyku Thluj Bhe.
Zomrela som vraj ako 58 ročná. Neviem síce, kedy zomriem tento život, ale približne viem ako. Nebude to klasická smrť, ktorej podliehajú ostatní bežní smrteľníci ako rakovina, dopravné nehody či teroristické útoky. Nie. Ľudia ako ja zomierajú zvyčajne komickou a bizarnou smrťou. Napríklad na mňa padne svietiace M z nápisu McDonalds, keď budem len tak lážo-plážo prechádzať okolo alebo ma uhryzne besná lienka prípadne zaspím s hlavou na dvojplatničke.
Ja by som chcela zomrieť tak, že si večer ľahnem a ráno sa už zobudím mŕtva. To je super smrť. Ale takú ja mať nebudem :(
Budem rada ak mi dáte vedieť čo ste kto ste, nech viem, s kým to tu mám do činenia :)
A teraz už poďme k téme: Jedna známa ma raz v rámci náplne mojej práce odkázala na istú horoskopoidnú stránku. Okrem všakovakých zaujímavých vecí som narazila na toto. Vďaka vášmu dátumu narodenia a iných nezbytností vám to vyzistí, čo ste boli v minulom živote. Podľa tohto „veštenia“ som bola v minulom živote šľachtičná v Ohiu. Takže bacha na mňa, mám modrú krv (nieje to nezdravé?).
Pozor, teraz sekcia „Blondínečka“:
= A to som akože šľachtila, dobytok či čo? Lebo ja by som radšej šľachtila ruže, alebo tak. To by šlo. A nebol by potom lepší výraz šľachtička než šľachtičná? =
Koniec blonďavej sekcie.
Osobne dosť pochybujem, že pred zhruba 1000 rokmi (ako tvrdí tento virtuálny veštec) existovala v Ohiu nejaká šľachta. Možno som bola nejaká Ribana Aprílová dcéra náčelníka Zahmlený mesiac nad prériou kúpajúcov sa v svetle zapadajúceho slnka. V indiánskom jazyku Thluj Bhe.
Zomrela som vraj ako 58 ročná. Neviem síce, kedy zomriem tento život, ale približne viem ako. Nebude to klasická smrť, ktorej podliehajú ostatní bežní smrteľníci ako rakovina, dopravné nehody či teroristické útoky. Nie. Ľudia ako ja zomierajú zvyčajne komickou a bizarnou smrťou. Napríklad na mňa padne svietiace M z nápisu McDonalds, keď budem len tak lážo-plážo prechádzať okolo alebo ma uhryzne besná lienka prípadne zaspím s hlavou na dvojplatničke.
Ja by som chcela zomrieť tak, že si večer ľahnem a ráno sa už zobudím mŕtva. To je super smrť. Ale takú ja mať nebudem :(
Budem rada ak mi dáte vedieť čo ste kto ste, nech viem, s kým to tu mám do činenia :)
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)
Príspevky
