Feel like Bosna / Každý máme svoju vojnu

_______ „V sobou ráno odchádzame do Sarajeva. Ideš?“
_______ Nemusela som dlho premýšľať. Šla som.

_______Cesta je nekonečná, no ja nedokážem odtrhnúť oči od krajiny utekajúcej za oknami. Impozantné kopce, oblečené do chladných kúskov hmly, tiché doliny, ukrývajúce dedinky a mestečká, ktoré z diaľky prezrádzajú iba vežičky kostolov a mešít.

_______Ani neviem kedy, odrazu sa stromy premenili na budovy a my sme sa ocitli v Sarajeve. Nakloním sa dopredu a dychtivo hltám každý podnet. Čo mi to len pripomína?.. Srdce Bosny je dookola ohraničené kopcami, ktoré vytvárajú zdanlivý pocit ochrany. No ak príde deštrukcia zvnútra, môžu sa len nečinne prizerať.

_______Vstupujeme hlbšie do mesta a predo mnou sa odkrývajú sklenené výškové budovy, rozstrieľané domovy, obchodné centrá a nekonečný oceán bielych pomníkov. Nenachádzam vhodné slová...

_______ Oblaky kreslia na kopce gigantické obrazce a vo mne sa spúšťa vír emócii. Snažím sa opísať, čo cítim. Hmm... Cítim sa ako doma? Nie. Je mi tu všetko tak dôverne známe aj keď tento svet okolo seba vidím po prvý raz. Intuitívne sa orientujem v priestore a zúfalo sa snažím prísť na to, čo je to, čo sa mi zdá byť tak blízke. Je to ako... ďalšie budovy mi prebehnú pred zrakom... ako niečo, čo som už videla... muž, pokorne sa klaňajúci svojej viere pred jednou z mešít... niečo, čo som už zažila... mladý párik - vpíjajúci sa jeden do druhého na zastávke električky... mám pocit, akoby som... žena vešajúca bielizeň na kvetinovom balkóne, dookola ozdobenom následkami výstrelov... akoby som kráčala vo svojom vnútri.

_______Moje pocity naberajú hmotnú formu a premieňajú sa na krajinu. Na svet okolo mňa. A odrazu ako lavína prichádzajú slová.

_______Smútok. Strach. Radosť. Sloboda. Viera. Nádej. Sklamanie. Odpustenie. Zlyhanie. Strata. Vôľa. Túžba. Koniec. Začiatok. Zrada. Dôvera. Rozdiel. Odchýlka. Sklopený zrak. Pohľad priamo do slnka. Oáza. Púšť. Život...

_______Krajina tak rozorvaná a ambivalentná ako moje vnútro. Život, stavajúci sa na svoje nohy, svojím vlastným tempom, svojou vlastnou silou. Svojou vlastnou túžbou po prežití. To je Bosna. To som ja.

_______Slnečnými okuliarmi maskujem slzy a nechápavo hľadím okolo seba. Vidím svoju minulosť. Zhmotnenú v Sarajeve. Každý jeden kameň symbolizuje moje spomienky. Každá jedna tehla je odrazom mojich zážitkov. Nachádzam sa v reálnej verzii svojej duše. Prechádzam sa po svojich spomienkach, opatrne našľapujem na útržky svojich nádejí, dotýkam sa detských snov, vidím svoje ideály, prevŕtané guľkami sklamaní. Sledujem dávno určené ciele tiecť dolu Miljackou, nádej rásť v zelenom parku, vidím svoje lásky, pochované pod studenými kameňmi toho nekonečného množstva bielych pomníkov.


_______Krajina bije v rytme môjho srdca. Chvíľami pokojne, inokedy šialene, splašene, nepravidelne, no hlavne úplne samostatne, bez ohľadu na moje rozhodnutia.

_______Zhlboka sa nadýchnem vzduchu, úplne iného na aký som zvyknutá. Má zvláštnu príchuť slobody a pušného prachu. Vojna. Každý máme tú svoju.

_______Dlho som nevedela popísať stav, ktorý mám vo vnútri. Dlho som v sebe niesla pocity, na ktorých opis ľudské slová proste nestačia. Chce to čosi väčšie, hmotnejšie a expresívnejšie.

_______Finally I know how I feel.

_________________________I feel like Bosna.

Animálne

_______Návod na to, ako sa dieťa (možno to bude fungovať aj u dospelých) môže dopracovať k vlastnému domácemu zvieratku. Pripravení? Tak teda štart...

_______Ako malá som mala psa u babky. Keď mi ho kúpili (akože Aprilka tento psík je len a len tvoj), mohla som mu vybrať meno. No nechajte dvojročné dieťa vybrať meno pre psa! Keďže som v tej dobe fičala na Daktari, dostal meno po škuľavom levovi – Klerenc. Moje sesternice a bratranci, neschopní správnej artikulácie ho volali Kredenc, ale mne to bolo šuma fuk. Bol to MÔJ pes.

_______Klerenc, asi 300 dedinských mačiek, sliepky a zajačiky u babičky boli super, no ja som chcela vlastné zvieratko. Teda psa. Také, ktoré by som mala k dispozícii častejšie ako len cez víkend. A ako každé dieťa som bagatelizovala argumenty ako „Kto to bude venčiť?“, „Čím to chceš kŕmiť?“ a „V paneláku by pes trpel.“ Ja som mala totižto plán.

Plán A
_______Otázka dňa: Ako sa dopracovať ku zvieratku do paneláku? Keďže jedným z hlavných oponentov bola mama so svojim presvedčením, že sa o živé stvorenie nedokážeme postarať, rozhodla som sa pre nasledovný postup, vrelo podporovaný mojou mladšou sestrou. Najprv začneme s menšími zvermi, postupne budeme zvyšovať náročnosť ich chovania a až keď sa mama presvedčí, že to zvládame, kúpi nám psa! Znie to fasa logicky, nie? Dokonca to aj fungovalo.

A tak padli prvé obete...
_______Začala som light - s dážďovkami. Niekde som totižto videla dážďovkovú farmu, kde si dážďovky vo veľkej sklenej nádobe robili tunely a chodbičky, veselo ukusovali lístie a hlavne - nepúšťali srsť a nepýtali sa von. Iniciatívne som u babky na záhrade vykopala zo päť obetí, kydla ich do plastového kelímku a hor sa domov. A teraz súťažná otázka: Ako dlho mi vydržali dážďovky? Ešte chvíľku vás nechám popremýšľať.... Máte? Neuhádli ste! Tie svine nevydržali ani cestu domov. Teda, keď som dorazila domov, tvárili sa dosť vláčne. Asi som im tú hlinu nemala tak utlačiť.

No dobre. Pokus dva. Akváriové žaby.
_______Ako každé správne dieťa som si vytvorila pozitívny vzťah k obojživelníkom, keď sme v mlákach s kamarátmi z prvého stupňa ZŠ lovili žubrienky. Tak sme si so sestrou zaobstarali dve malé akváriové žabky. Mojím mozgom zalomcoval nečakaný závan kreativity a tak som tú svoju pomenovala Frogy. Naše nové domácí mazlíčky sme umiestnili do 5 litrového pohára na uhorky (uhorky sme pred tým vybrali). To nám prišlo ale dosť kruté, lebo tie chúdence zelené stále plávali dookola, tak sme im z vreckového kúpili akvárko. Také s kamienkami, rastlinkami a slimákmi. To moju mamu prinútilo zaspomínať si na svoje detstvo, keď domov doniesla každé živé (prípadne položivé) zviera, ktoré našla a ako jej každé jedno živé (prípadne položivé) zviera moji starí rodičia vyhodili. A tak nám dovolila si k žabám nakúpiť rybičky.

_______Hurá, prvý úspech! Jedno malé víťazstvo však koniec vojny nerozhodne. A tak sme sa snažili preukázať sa, ako výnimočne skvelé a starostlivé majiteľky akváriových príšer. Poctivo som drhla akvárko, filter a každý kameň a rastlinku. Dva razy. Prvý a posledný.

_______Potom dostala kamoška Ofečka skvelý nápad (no dobre, mala ich viac, ale ten erekčný kladkostroj na liečbu impotencie teraz vyťahovať nebudem) a kúpila mi na meniny dve rybky. Samčeka a samičku. Vraj, aby sa párili a bolo ich véééľa. Nikto však Kaprovi (samčekovi) nevysvetlil podstatu rozmnožovacej teórie a tak to vzal z opačného konca a požral všetky ostatné rybičky vrátane svojej zákonitej. Tak sme ho prekrstili na Godzilu a darovali kamarátovi.

Victory!
_______V tom čase mala naša známa šteniatka (pre tých menej chápavých – nie ona, ale jej pes). A moja mama, úplne sama od seba prišla s nápadom, kúpiť si od nej jedno šteňa Yorkshirského teriéra. Keďže je alergická na srsť, do úvahy prichádzalo iba toto plemeno alebo tá plešatá mačka. A tak sme sa dopracovali k Sunny. Ku nej neskôr pribudla Julia, Frenky a Oscar. Oscar sa pôvodne volal Snoopy no ja som ho premenovala na Šňupi. Nie, nie preto že si rád snežil do ňufáčiku, ale preto, že stále kýchal. Mame sa to ale nepáčilo, a tak vznikol Oscar. Môžete však naňho volať všetkými tromi menami, nepočúva ani na jedno. Takže máme doma celý kŕdeľ psov, ktorých treba venčiť, kŕmiť, umývať a stále sa s nimi hrať. A kto sa o nich stará najviac? No predsa moja mama.

Domáce zviera – klapka II.
_______Keď som s kamoškou bývala na Kramároch, adoptovali sme si Frederika, ktorý k nám jedného večera priletel do obývačky. Frederik, bol veľmi milá, prítulná domestifikovaná mucha. Vždy večer, keď sme pozerali telku, si sadol na moje koleno a pozeral s nami. Problém bol v tom, že Frederik bol ešte veľmi mladý a hormóny s ním plieskali jedna radosť. A tak raz, keď sme sa vrátili z práce, priletel za mnou Frederik, s tými veľkými psačími očkami, že chce keksík. Pred večerou! Tak som sa mu snažila nežne vysvetliť, že sladkosti môže jesť až po večeri, ale on nie, on sa urazil, vyletel cez balkónové dvere a dva týždne sa neukázal. Potom sa vrátil v jedno sobotné popoludnie, pokorne so zveseným chvostíkom (nechcel nám porozprávať čo sa počas tých dvoch týždňov stalo), no naše naštrbené vzťahy už nikdy neboli ako pred tým.

Domáce zviera – klapka III:
_______Neviem prečo som vždy chcela bývať sama. Fakt netuším, ako mi taká kravina mohla napadnúť. JA a nikto iný v byte. Veď to je hra o zdravý rozum! No dobre, tak o to, čo z neho zostalo. Aby mi nebolo smutno, skamarátila som sa s chrobákom, ktorý žil v koberci na mojom záchode. Volal sa Steave, ale ja som ho mohla familiárne oslovovať Števko. Pre návštevy však zostával Steave. Naše priateľstvo však nevydržalo dlho, keďže som sa čoskoro musela odsťahovať. Občas si ešte vymiename vtipné mailíky, zakončené obligátnym "Veď vybehneme na kávu", ale obaja vieme, že Števko má radšej kakao.

Súčasnosť
_______Bývam s dvomi chlapmi. Zviera nepotrebujem. (Máme dosť živých vecí v chladničke.)

Future plan

_______Keď budem veľká a bohatá (milujem, keď takto začína nejaká veta), kúpim si leguána (Legi), chameleóna (Merlot), anakondu (Fluffy), jednu agamu (Agáta) a varana (Spike). Spikovi kúpim taký ten diamantíkový kolar a budem sa s ním prechádzať po Auparku. Ja si budem popíjať Take-away coffee a on sa bude kŕmiť okoloidúcimi Take-away čivavami.

_______Lizards rules! ;)

Marlborkine fragmenty

Kto pozná moju kolegyňu Marlborku vie, že má špecifický spôsob ako zabávať ľudí. Nevedomky samozrejme. Má ten úžasný dar prehadzovať písmenká a slabiky v slovách a tvoriť tak úžasné novotvary. Je mi strašne ľúto, že som ich nezačala zbierať už skôr, ale o výber tých najlepších, ktoré si ešte pamätám, sa s vami rada podelím.

Jednoduché prešmyčky:

„Nemôžeš kričať na volanta za šoférom!“

„Idem odautovať parko.“

„Máme nejaké pivné divo.“

„Vedela si, že on je synov majiteľ?“


Degeneratívne vyjadrenia:

„Choď sa hanbiť do kucha!“

„Ktoré oko kuká na koké?“

„Jasné, splnilo to účet!“

„To sa ako vydaruješ?“

Marblorkina rada, ako sa má človek tváriť(?):
„Musíš sa variť spontánne!“

Marlborka dvíha telefón:
„Dobrý den, Marlborka pri televízore...“

Marlborka opäť dvíha telefón (práve sa chystajúc zavolať grafikovi):
„2654 8493, prosím?“

Marlborka opäť raz dvíha telefón (že ju k tomu stále púšťaju?) v domnení, že volá grafik:
„Jou jou!“
„Dobrý deň, tu agentúra XY...“

Choroby z povolania a maslo po prvé: (Nákup masla v hypermarkete)
„Kedy to má dátum splatnosti?“

Choroby z povolania a maslo po druhé: (Požiadavka na zabalenie masla po použití)
„Môžem to maslo zalomiť?“


Príslovia a porekadlá:

„Večera je múdrejšia ráno.“

„Keď berú, dávaj.“

„Lepšie ako hrdzavé oko.“

„Aká kopa radosti na starom železe.“


Múdrosti filozofického charakteru:

„Cítim sa tak nahá, keď som vyzlečená.“

Marlborka má narodeniny:
„Zasa som o deň staršia!“

„Uvidíš a budeš vidieť.“

„Mám nohy do pol stehien.“


Keďže je veľmi pravdepodobné, že ma Marlborka za tento post uškrtí (alebo mi vypáli oči cigaretou), môžete pridať aj svoje zaujímavé prebrebty. Nech vie, že nie je sama.

Kompenzácia

______Dostávam sa do stavu kompenzácie. Pozná to každý a je úplne jedno čo potrebujete kompenzovať, odpoveďou (kompenzačným prvkom) je vždy jedlo (alkohol nie je kompenzačný prvok, alkohol je liek).

Deň prvý

______Začalo to predvčerom. Mala som strašnú chuť na niečoneviemčo, tak som do seba natlačila domáci slivkový koláč a polkruh syra s ušľachtilou plesňou (tá tam bola už keď som ho kúpila!). Zapíjala s Martini Dry. K Martinovi patria olivy takže jedno balenie položilo život za blaho mojej psychiky.

______Neznášam tofu syr, ale kedysi, počas brigády v makrobiotickej predajni som si vypestovala fyzickú závislosť na jednej konkrétnej Tofu nátierke so škrečkom. „So škrečkom“, nie „zo škrečkov“, ako počul Andrew. A že právnici vraj nepočujú len to, čo chcú. Dve črievka Tofu nátierky padli za obeť. Nestihla som si ísť ani pre rožtek. Asi po 30 sekundách som sa rozhodla, že rožteku je ľúto, že nesplnil svoje životné poslanie, tak som ho bohato ponatierala syrom (aby mal radosť) a zhltla. Doslova. Neviem aký je rekord hltaní rožkov, no mne sa ho podarilo zjesť na tri uhryznutia, pričom druhú polovičku rohlíka som do seba natlačila na jeden šup. A aby rohlíku nebolo v mojom bruchu smutno (to bol taký trochu depresívny rohlík) tak som mu tam poslala expresne ešte jeden.

.

Jazykové okienko alebo Teória raňajky
______Objasnime si v skratke čo znamená to čarovné slovo, ktoré ma dokáže ráno dostať z postele. Nie deti, sex to nie je, na to by ste ma o siedmej ráno neukecali. Hovorím o slove raňajky. Toto slovo nie je pomnožné, ako sa jazykovedci v tom ich ústave domnievali, ale jedná sa o množné číslo od slova raňajka. Pretože ja raňajkujem dvakrát. Raňajka jedna a raňajka dva. Takže raňajky. A nepleťte si raňajku dva s desiatou, tá prichádza až potom.

.

Deň druhý

Raňajka jedna: Dva chleby a tuniaková pomazánka.
Raňajka dva: Chlieb s tromi druhmi syra (Tzv. Quatro formagi mínus jeden), jedna uhorka.
Desiata: Čokoládová mliečna ryža, tyčinka Twix.
Obed: Špargľová polievka, zapekaná pečienka v zemiakovej placke, miska physalisu.
Olovrant: Miešaný šalát, opäť chlieb Quatro formagi mínus jeden, pol tabuľky orieškovej čokolády, guaranová Deli.
Večera: Tyčinka Dots, cestoviny zapíjané kečupom. (Áno, pijem kečup. Nie som normálna, aj to viem.)
Polnočná večera: Pribináček, pol balíka detských piškót, 4 jahody.

Deň tretí

______Potreba konzumácie potravy sa zredukovala čisto na potrebu konzumácie cukrov. Ako vravievala moja sestra: „Mám hlad na čokoládu.“

______Ráno sa v práci dostavila nutkavá potreba prehrabovať sa v hromade kancelárskeho odpadu, ktorý sa mi hromadí na pracovnom stole. Potreba hrabania sa ukázala ako veľmi efektívna – naďabila som na balíček gumových cukríkov s príchuťou koly. Radosť z archeologického objavu skončila, keď mi Marlborka ten želatínový blivajz vyžrala. Evidentne kompenzovala tiež, i keď netuším čo, lebo cigariet mala ešte dosť.

______Po obede v neďalekom stravovacom zariadení (lievance s džemom a tvarohom a ako dezert palacinky) som opäť začala prekutrávať kuchyňu a našla som zlatý poklad! Maryland Cookies!!! Chrúmem é-čka v tvare malých placičiek s hrudkami čokolády a vznášam sa v siedmom nebi.

______Neodkladný pocit žuť, jesť a kompenzovať ma opäť vedie do kuchyne a ja si varím kýbel kávy so šiestimi lyžicami sójového mlieka v prášku a štyrmi lyžicami cukru. Dožieram zvyšné cookies. Na schodoch povylievam asi pol hrnca kávy – som korunovaný idiot, tiež si musím liať kávu do hrnčeku kopcom.

______Výhoda mojej kancelárie (okrem toho, že v nej sídlim iba ja a ja) je to, že vyzerá ako skladisko. Je tam všetko. Preto som sa rozhodla znovu poodhŕňať zopár dokumentov a našla som čo som hľadala – Kitkat s arašidovým maslom (milujem limitované edície). Posledný mohykán z pondelňajšieho nákupu sladkostí na benzíke po ceste do práce.
.

______Mám otravu cukrom. Lietam po robote ako naspídovaná včela medonosná a pijem vodu po galónoch v snahe zriediť hladinu cukru v krvi na minimum. Vždy som túžila dosiahnuť stav absolútnej hyperglykémie...

Ticho

A odrazu bolo ticho.


Už žiadne hádky, žiaden krik.

Rozvod.


Mala som desať rokov a už vtedy som vedela, že to bol ten najkrajší darček, aký mi rodičia kedy dali.


Už nikdy nebudem počuť krik a výčitky. Už nikdy sa nebudem schovávať do skrine, držiac si uši a spievajúc si Arabelu, len aby som nepočula hlasy svojich rodičov.


Už nikdy sa nebudem v kúte túliť k môjmu plyšovému zajačikovi a presviedčať ho, že to bude dobré.

Už nikdy nechcem zaspávať s pohľadom upreným do stropu a slovami: Bože, aj keď netuším či existuješ, prosím, daj aby to už skončilo.


Už nebudem z plných pľúc kričať do vankúša, tak aby to nik nepočul.


Už žiadne lietajúce predmety, žiadne rozbité sklá, žiadna krv na ostrých črepinách.


Už žiadne hádky o peniazoch, otcovej nevere, babke, problémoch.


Ten tlak, vo všetkých izbách bytu, mala som pocit, že sa zadusím, že sa zadusím v tom napätí, v tom vzduchu čo sa dal krájať. Potrebovala som von, von, VON! Preč od problémov, preč od hádok, preč od výčitiek, kriku, plaču a búchania dvier. Bežala som, stále som bežala, bolo jedno kam, chcela som len mať ten pocit, že mám možnosť sa od toho vzdialiť.


Pamätám si otcovu tvár. Tak prázdnu a nečitateľnú.
Pamätám si mamine oči. Vždy červené, plné sĺz a bolesti.


Odrazu bolo ticho.


Proste kľud.


Ale tie hlasy z mojej hlavy a snov nevymizli. A ani nikdy nevymiznú.


To, čo nezmizlo bolo detstvo prežité v totálne disfunkčnej rodine. To, čo nezmizlo je moje nevyvrátiteľné presvedčenie, že každý chlap sa raz zodvihne a odíde.


To, čo tu ostalo, sú spomienky, jazvy na duši, slzy, ktoré sa stále vracajú, smútok, nenávisť, sklamanie, ľútosť a strach. Strach, že ako milióny ľudí predo mnou aj ja budem kopírovať život svojich rodičov.


Vždy som tŕpla, keď ste sa mali stretnúť. Deja vu. Opäť hádky. O výchovu, alimenty, názory... Čert mi bol dlžen, že ste vy dvaja na seba narazili.


Mami, nenávidím...
...ten tvoj fanatický optimizmus. Ten úsmev, ktorý si pravidelne nasádzala ako okuliare či rúž. Nenávidím tvoje presvedčenie, že každý ti chce len ublížiť.


Ale aj tak viem, že som ako ty. Viem, že by som trpela rovnako.


Tati, nenávidím...
...to tvoje rozhodnutie. Tú tvoju neprístupnosť, nekompromisnosť, to tvoje odmietanie. Nenávidím, že vždy meškáš a nenávidím tú tvoju ľahostajnosť.


Ale aj napriek tomu ťa chápem. Lebo ja by som zrejme urobila to isté. Lebo som ako ty, aj keď nemeškám. A to ma sere zo všetkého najviac. Že som ako ty a ty to nevidíš.



Ale mohli by ste mi dať ešte jeden darček. Zarámovaný súdny príkaz. O tom, že sa jeden k druhému nesmiete priblížiť na menej ako jeden kilometer. Nechcem už počuť vaše dve mená v jednej vete...

Rozprávka o nevere a pomste

Kde bolo tam bolo, bol raz jeden zvonček. A ten zvonil ako najatý...

„Crrrrrrrrn!“
Rozhodla som sa ho ignorovať a otočila sa na druhý bok.

A znovu.
„Grrrr...“ zahrabala som sa ešte hlbšie do perín. V sobotu nič dôležité neriešim.

A zasa.
Posadila som sa a pozrela na hodinky. Pol jednej! Sobotná obedná siesta. Ktorý bezbožník ma otravuje v takúto hodinu?!

Mrmlajúc si slová s ťažkým vulgárnym obsahom a snažiac sa natiahnuť si na seba aspoň nejaké tielko, som sa došuchtala na chodbu. Vo dverách ma čakala silne nalíčená Zuzana s make-upom roztečeným od sĺz.

„Ten haj-zel chrá-á-pe s-s manžel-kou môj-môjho šéfa!“ vypadlo z nej miesto obvyklého „Ahojky“.

Zamyslela som sa (takto skoro po ránu mi to trochu trvá).
„Možno ti chcel iba zabezpečiť zlepšenie tvojej platovej situácie.“
Nahlas zavzlykala na nesúhlas môjho triezveho a pragmatického riešenia a vletela mi do obývačky. Po chvíľke uvažovania (kde som, čo sa deje a prečo kurva ešte nespím?!) som sa pobrala za ňou.

Zuzana so svojim roztečeným makeupom nápadne pripomínala smutného míma spod Eiffelovky a nervózne žmolila vreckovku o veľkosti kuchynskej utierky.

„To je taký kretén!“ zavzlykala opäť a hodila sa rozmazanou tvárou na jeden z mojich bielych vankúšov. Pichlo ma pri srdci. S maličkou dušičkou som mrkla na tu Warholovskú verziu Turínskeho plátna, čo mi Zuzana nechala na obliečke a potichu povzdychla. Ak to nevyperiem, dám to zarámovať a tvrdiť, že je to Andyho originál.

Pre krátkosť času (a nezáživnosť obsahu) nasledovná hodina v skratke – chlácholenie, utešovanie, nadávanie na mužskú rasu, dva zelené čaje a štyri vodky. A potom...

„Musíme sa mu pomstiť,“ vyhlásila Zuzka rozhodne, keď jej pomaly dochádzala zásoba sĺz a nadávok.

„My?“ opýtala som sa prekvapene. Ak som sa doteraz nezobudila, tak toto ma prebralo definitívne. Ako by ma nepočula a pokračovala ďalej:

„Zbalíš ho a potom okašleš.“
„Skutočne výborný a originálny plán,“ zasmiala som sa.
„Zraníš tým jeho ego, to je to najcennejšie čo má.“
„Zuzi, nehnevaj sa, ale takto to nepôjde.“
„Tak sa pomstíme tej cundre.“
„No počkaj, manželku tvojho šéfa baliť rozhodne nebudem.“
„Stačí ak zbalíš môjho šéfa, ona to zistí a bude to!“
„Počúvaj, toto je scenár ako zo zlého porna.“
„April musíš mi pomôcť, musím sa tej odpornej ženskej nejako zbaviť, ja ho chcem späť!“

V tejto chvíli sa v mojej hlave ozvalo čosi ako škrípanie bŕzd, náraz a rinčanie skla.

„Tak moment,“ pokúšala som sa znieť pokojne, napriek stúpajúcej hladine môjho adrenalínu, „hodinu sa tu vyplakávaš aký je to hajzel, čo ti urobil a ty ho vlastne chceš späť?!“ Pokus nevyšiel. Zvýšený tón môjho hlasu ju zrejme zaskočil, tak som využila dve sekundy jej verbálneho omráčenia a pokračovala v slovnej sprche:

„Nechápem prečo sa tak trápiš. Dva roky si strávila s chlapom, ktorý permanentne zabúda na všetky sviatky, vrátane Vianoc, snažil sa pretiahnuť tvoju sestru a pokiaľ viem, tak sex s ním nikdy nestál za to!“ rapotala som podráždene.

Spýtavo sa na mňa zamračila, no ja som mlela ďalej:
„Ale no, netvár sa tak prudérne, myslíš si, že nikto nevie o tvojej zbierke vibrujúcich elektrospotrebičov? Keby som ja mala frajera, ktorý má penis dlhý 7 cm a to je merané od pupku, tak si tiež nejaký zoženiem.“

Po tomto preslove na mňa pozerala ešte škaredšie. Mám pocit, že jej hnev si práve našiel iný target.
„Ja ho ale milujem!“ rozkričala sa na mňa.
„Tak prečo sa mu teda chceš mstiť?“
„Aby pochopil čo urobil a vrátil sa ku mne.“

Chvíľka ticha. Pomaly mi dochádza, že logickou argumentáciu tu nič nedosiahnem tak skúšam zmierovaciu taktiku a kalorický hlások.

„Zuzička prepáč, prosím ťa, ale choď sa osprchovať, odlíč sa, pospi si pár hodín a porozprávame sa, keď budeš schopná racionálne uvažovať. Ja ti sľubujem, že dovtedy niečo vymyslím. Ale najprv sa potrebujem vyspať. A ty tiež,“ popri tomto monológu som Zuzku nenápadne postrkovala smerom ku dverám.
„Takže zavolám ti. Drž sa!“ Plesk! Pre istotu som ešte na dvakrát zamkla.

Ďalšie dve hodiny som sa v zvláštnom polospánkovom stave gúľala po posteli. Snívalo sa mi, že som v zasadačke a hádžem očkom po veľkom vibrátore, ktorý nám rozpráva niečo o krátení prémii. Po ľavej ruke sedí známy pán s okuliarami a strapatou bielou parochňu a pýta si odo mňa autogram. Na saténovú obliečku.

A záver rozprávky? Zuzička si našla akéhosi experimentálneho, prírodne založeného maníka s ktorým sa v jeho záhradke naučila vyrobiť z umelého jazierka vodné bongo. Keď si ho končene doviedla domov, zistila, čo skutočne znamená slovo „experimentálny“. Ich nezáväzný sexuálny vzťah však skončil v tom okamihu, keď si bongo maniak strčil jej obľúbený trojrýchlostný Women lover s perličkovým pásom do zadku.

Nedávno si však narazila nejakú hokejovú celebritku.
Na otázku aký je, na mňa sprisahanecky žmurkla:
„Íqvé tykve, ale pícht, to umí :)“

Keď mozog neštartuje, požívanie nemrznúcej zmesi nepomôže

______Dnes je nahovno deň. Záťažový stupeň 700.
Nízky tlak mojej selekcii dopamínu v mozgu nerobí dobre.
Mám pocit, akoby ma predošlú noc ktosi vytrvalo trieskal kladivom.

______Po dvoch mesiacoch úspešného varenia ranného Green tea (ráno čajík, kávička až poobede), som si dnes ráno musela uvariť kofeínového zabijaka v obave, aby som netresla ksichtom o klávesnicu. Nemám rada otlačené cvbnm na líci.

______Nezmyselne civím na hodinky. Jedna minúta má v prepočte 360 sekúnd. Všade naokolo počujem hrozivé hlasy šepkajúce „Uzávierka!“. Hajzli.

______Marlborka bude najbližšie tri noci zo sna vykrikovať zúfalé vety typu „Ale to už je v tlači!“ a podobne. U mňa strach s posranej inzercie a niekoľkotisícovej straty síce odpadá, ale aj tak sa mi od nervov kučeravia vlasy. Ešte šťastie, že si neobhlodávam nechty, lebo o chvíľu by som vyzerala ako Venuša Milónska.

______Som úplne vypatlaná, blúdim po kancelárii ako stratené šteniatko a ničomu nerozumiem. Dnes je proste deň blbec. To sú tie dni, keď sa mi nič nedarí, môj mozog nedokáže naštartovať a aj vytiahnutie mincového košíka spred Tesca je pre mňa zložitý logický hlavolam.

______Pri mojom povolaní sú takéto stavy rizikové, keďže som 100%-ne závislá od toho, čo môj mozog vyprodukuje. Jedna vec je, keď vás nekope múza, vtedy človek dokáže aspoň mechanicky čo-to napísať, ale keď vám mozog namiesto myšlienok v hlave produkuje len jeden rezignovaný alarmujúci tón, je to na päť písmen. A to slovo začína na K a končí na OKOT.

______Dnes ráno som sa pri pohľade na tmavomodrý Opel pred nami normálne zamyslela – „Hm, prečo má to auto rakúsku ešpézetku, ale Opel Astra je napísané po slovensky?“
Áno drahí priatelia, aj takéto úvahy blúdia Aprilke v hlave, keď tam nič iné nieje.

______Spomenula som si na motto na našom oznamku zo strednej školy: Kto má v hlave prievan, tomu nesplesnivejú myšlienky. Ja len neviem prísť na to, či mám ten prievan, alebo mozgovú plieseň.

______No rozhodne mi to dneska nemyslí.
______Rezignujem. Idem si urobiť ďalšiu kávu.