Ticho

A odrazu bolo ticho.


Už žiadne hádky, žiaden krik.

Rozvod.


Mala som desať rokov a už vtedy som vedela, že to bol ten najkrajší darček, aký mi rodičia kedy dali.


Už nikdy nebudem počuť krik a výčitky. Už nikdy sa nebudem schovávať do skrine, držiac si uši a spievajúc si Arabelu, len aby som nepočula hlasy svojich rodičov.


Už nikdy sa nebudem v kúte túliť k môjmu plyšovému zajačikovi a presviedčať ho, že to bude dobré.

Už nikdy nechcem zaspávať s pohľadom upreným do stropu a slovami: Bože, aj keď netuším či existuješ, prosím, daj aby to už skončilo.


Už nebudem z plných pľúc kričať do vankúša, tak aby to nik nepočul.


Už žiadne lietajúce predmety, žiadne rozbité sklá, žiadna krv na ostrých črepinách.


Už žiadne hádky o peniazoch, otcovej nevere, babke, problémoch.


Ten tlak, vo všetkých izbách bytu, mala som pocit, že sa zadusím, že sa zadusím v tom napätí, v tom vzduchu čo sa dal krájať. Potrebovala som von, von, VON! Preč od problémov, preč od hádok, preč od výčitiek, kriku, plaču a búchania dvier. Bežala som, stále som bežala, bolo jedno kam, chcela som len mať ten pocit, že mám možnosť sa od toho vzdialiť.


Pamätám si otcovu tvár. Tak prázdnu a nečitateľnú.
Pamätám si mamine oči. Vždy červené, plné sĺz a bolesti.


Odrazu bolo ticho.


Proste kľud.


Ale tie hlasy z mojej hlavy a snov nevymizli. A ani nikdy nevymiznú.


To, čo nezmizlo bolo detstvo prežité v totálne disfunkčnej rodine. To, čo nezmizlo je moje nevyvrátiteľné presvedčenie, že každý chlap sa raz zodvihne a odíde.


To, čo tu ostalo, sú spomienky, jazvy na duši, slzy, ktoré sa stále vracajú, smútok, nenávisť, sklamanie, ľútosť a strach. Strach, že ako milióny ľudí predo mnou aj ja budem kopírovať život svojich rodičov.


Vždy som tŕpla, keď ste sa mali stretnúť. Deja vu. Opäť hádky. O výchovu, alimenty, názory... Čert mi bol dlžen, že ste vy dvaja na seba narazili.


Mami, nenávidím...
...ten tvoj fanatický optimizmus. Ten úsmev, ktorý si pravidelne nasádzala ako okuliare či rúž. Nenávidím tvoje presvedčenie, že každý ti chce len ublížiť.


Ale aj tak viem, že som ako ty. Viem, že by som trpela rovnako.


Tati, nenávidím...
...to tvoje rozhodnutie. Tú tvoju neprístupnosť, nekompromisnosť, to tvoje odmietanie. Nenávidím, že vždy meškáš a nenávidím tú tvoju ľahostajnosť.


Ale aj napriek tomu ťa chápem. Lebo ja by som zrejme urobila to isté. Lebo som ako ty, aj keď nemeškám. A to ma sere zo všetkého najviac. Že som ako ty a ty to nevidíš.



Ale mohli by ste mi dať ešte jeden darček. Zarámovaný súdny príkaz. O tom, že sa jeden k druhému nesmiete priblížiť na menej ako jeden kilometer. Nechcem už počuť vaše dve mená v jednej vete...