Ticho

A odrazu bolo ticho.


Už žiadne hádky, žiaden krik.

Rozvod.


Mala som desať rokov a už vtedy som vedela, že to bol ten najkrajší darček, aký mi rodičia kedy dali.


Už nikdy nebudem počuť krik a výčitky. Už nikdy sa nebudem schovávať do skrine, držiac si uši a spievajúc si Arabelu, len aby som nepočula hlasy svojich rodičov.


Už nikdy sa nebudem v kúte túliť k môjmu plyšovému zajačikovi a presviedčať ho, že to bude dobré.

Už nikdy nechcem zaspávať s pohľadom upreným do stropu a slovami: Bože, aj keď netuším či existuješ, prosím, daj aby to už skončilo.


Už nebudem z plných pľúc kričať do vankúša, tak aby to nik nepočul.


Už žiadne lietajúce predmety, žiadne rozbité sklá, žiadna krv na ostrých črepinách.


Už žiadne hádky o peniazoch, otcovej nevere, babke, problémoch.


Ten tlak, vo všetkých izbách bytu, mala som pocit, že sa zadusím, že sa zadusím v tom napätí, v tom vzduchu čo sa dal krájať. Potrebovala som von, von, VON! Preč od problémov, preč od hádok, preč od výčitiek, kriku, plaču a búchania dvier. Bežala som, stále som bežala, bolo jedno kam, chcela som len mať ten pocit, že mám možnosť sa od toho vzdialiť.


Pamätám si otcovu tvár. Tak prázdnu a nečitateľnú.
Pamätám si mamine oči. Vždy červené, plné sĺz a bolesti.


Odrazu bolo ticho.


Proste kľud.


Ale tie hlasy z mojej hlavy a snov nevymizli. A ani nikdy nevymiznú.


To, čo nezmizlo bolo detstvo prežité v totálne disfunkčnej rodine. To, čo nezmizlo je moje nevyvrátiteľné presvedčenie, že každý chlap sa raz zodvihne a odíde.


To, čo tu ostalo, sú spomienky, jazvy na duši, slzy, ktoré sa stále vracajú, smútok, nenávisť, sklamanie, ľútosť a strach. Strach, že ako milióny ľudí predo mnou aj ja budem kopírovať život svojich rodičov.


Vždy som tŕpla, keď ste sa mali stretnúť. Deja vu. Opäť hádky. O výchovu, alimenty, názory... Čert mi bol dlžen, že ste vy dvaja na seba narazili.


Mami, nenávidím...
...ten tvoj fanatický optimizmus. Ten úsmev, ktorý si pravidelne nasádzala ako okuliare či rúž. Nenávidím tvoje presvedčenie, že každý ti chce len ublížiť.


Ale aj tak viem, že som ako ty. Viem, že by som trpela rovnako.


Tati, nenávidím...
...to tvoje rozhodnutie. Tú tvoju neprístupnosť, nekompromisnosť, to tvoje odmietanie. Nenávidím, že vždy meškáš a nenávidím tú tvoju ľahostajnosť.


Ale aj napriek tomu ťa chápem. Lebo ja by som zrejme urobila to isté. Lebo som ako ty, aj keď nemeškám. A to ma sere zo všetkého najviac. Že som ako ty a ty to nevidíš.



Ale mohli by ste mi dať ešte jeden darček. Zarámovaný súdny príkaz. O tom, že sa jeden k druhému nesmiete priblížiť na menej ako jeden kilometer. Nechcem už počuť vaše dve mená v jednej vete...

Rozprávka o nevere a pomste

Kde bolo tam bolo, bol raz jeden zvonček. A ten zvonil ako najatý...

„Crrrrrrrrn!“
Rozhodla som sa ho ignorovať a otočila sa na druhý bok.

A znovu.
„Grrrr...“ zahrabala som sa ešte hlbšie do perín. V sobotu nič dôležité neriešim.

A zasa.
Posadila som sa a pozrela na hodinky. Pol jednej! Sobotná obedná siesta. Ktorý bezbožník ma otravuje v takúto hodinu?!

Mrmlajúc si slová s ťažkým vulgárnym obsahom a snažiac sa natiahnuť si na seba aspoň nejaké tielko, som sa došuchtala na chodbu. Vo dverách ma čakala silne nalíčená Zuzana s make-upom roztečeným od sĺz.

„Ten haj-zel chrá-á-pe s-s manžel-kou môj-môjho šéfa!“ vypadlo z nej miesto obvyklého „Ahojky“.

Zamyslela som sa (takto skoro po ránu mi to trochu trvá).
„Možno ti chcel iba zabezpečiť zlepšenie tvojej platovej situácie.“
Nahlas zavzlykala na nesúhlas môjho triezveho a pragmatického riešenia a vletela mi do obývačky. Po chvíľke uvažovania (kde som, čo sa deje a prečo kurva ešte nespím?!) som sa pobrala za ňou.

Zuzana so svojim roztečeným makeupom nápadne pripomínala smutného míma spod Eiffelovky a nervózne žmolila vreckovku o veľkosti kuchynskej utierky.

„To je taký kretén!“ zavzlykala opäť a hodila sa rozmazanou tvárou na jeden z mojich bielych vankúšov. Pichlo ma pri srdci. S maličkou dušičkou som mrkla na tu Warholovskú verziu Turínskeho plátna, čo mi Zuzana nechala na obliečke a potichu povzdychla. Ak to nevyperiem, dám to zarámovať a tvrdiť, že je to Andyho originál.

Pre krátkosť času (a nezáživnosť obsahu) nasledovná hodina v skratke – chlácholenie, utešovanie, nadávanie na mužskú rasu, dva zelené čaje a štyri vodky. A potom...

„Musíme sa mu pomstiť,“ vyhlásila Zuzka rozhodne, keď jej pomaly dochádzala zásoba sĺz a nadávok.

„My?“ opýtala som sa prekvapene. Ak som sa doteraz nezobudila, tak toto ma prebralo definitívne. Ako by ma nepočula a pokračovala ďalej:

„Zbalíš ho a potom okašleš.“
„Skutočne výborný a originálny plán,“ zasmiala som sa.
„Zraníš tým jeho ego, to je to najcennejšie čo má.“
„Zuzi, nehnevaj sa, ale takto to nepôjde.“
„Tak sa pomstíme tej cundre.“
„No počkaj, manželku tvojho šéfa baliť rozhodne nebudem.“
„Stačí ak zbalíš môjho šéfa, ona to zistí a bude to!“
„Počúvaj, toto je scenár ako zo zlého porna.“
„April musíš mi pomôcť, musím sa tej odpornej ženskej nejako zbaviť, ja ho chcem späť!“

V tejto chvíli sa v mojej hlave ozvalo čosi ako škrípanie bŕzd, náraz a rinčanie skla.

„Tak moment,“ pokúšala som sa znieť pokojne, napriek stúpajúcej hladine môjho adrenalínu, „hodinu sa tu vyplakávaš aký je to hajzel, čo ti urobil a ty ho vlastne chceš späť?!“ Pokus nevyšiel. Zvýšený tón môjho hlasu ju zrejme zaskočil, tak som využila dve sekundy jej verbálneho omráčenia a pokračovala v slovnej sprche:

„Nechápem prečo sa tak trápiš. Dva roky si strávila s chlapom, ktorý permanentne zabúda na všetky sviatky, vrátane Vianoc, snažil sa pretiahnuť tvoju sestru a pokiaľ viem, tak sex s ním nikdy nestál za to!“ rapotala som podráždene.

Spýtavo sa na mňa zamračila, no ja som mlela ďalej:
„Ale no, netvár sa tak prudérne, myslíš si, že nikto nevie o tvojej zbierke vibrujúcich elektrospotrebičov? Keby som ja mala frajera, ktorý má penis dlhý 7 cm a to je merané od pupku, tak si tiež nejaký zoženiem.“

Po tomto preslove na mňa pozerala ešte škaredšie. Mám pocit, že jej hnev si práve našiel iný target.
„Ja ho ale milujem!“ rozkričala sa na mňa.
„Tak prečo sa mu teda chceš mstiť?“
„Aby pochopil čo urobil a vrátil sa ku mne.“

Chvíľka ticha. Pomaly mi dochádza, že logickou argumentáciu tu nič nedosiahnem tak skúšam zmierovaciu taktiku a kalorický hlások.

„Zuzička prepáč, prosím ťa, ale choď sa osprchovať, odlíč sa, pospi si pár hodín a porozprávame sa, keď budeš schopná racionálne uvažovať. Ja ti sľubujem, že dovtedy niečo vymyslím. Ale najprv sa potrebujem vyspať. A ty tiež,“ popri tomto monológu som Zuzku nenápadne postrkovala smerom ku dverám.
„Takže zavolám ti. Drž sa!“ Plesk! Pre istotu som ešte na dvakrát zamkla.

Ďalšie dve hodiny som sa v zvláštnom polospánkovom stave gúľala po posteli. Snívalo sa mi, že som v zasadačke a hádžem očkom po veľkom vibrátore, ktorý nám rozpráva niečo o krátení prémii. Po ľavej ruke sedí známy pán s okuliarami a strapatou bielou parochňu a pýta si odo mňa autogram. Na saténovú obliečku.

A záver rozprávky? Zuzička si našla akéhosi experimentálneho, prírodne založeného maníka s ktorým sa v jeho záhradke naučila vyrobiť z umelého jazierka vodné bongo. Keď si ho končene doviedla domov, zistila, čo skutočne znamená slovo „experimentálny“. Ich nezáväzný sexuálny vzťah však skončil v tom okamihu, keď si bongo maniak strčil jej obľúbený trojrýchlostný Women lover s perličkovým pásom do zadku.

Nedávno si však narazila nejakú hokejovú celebritku.
Na otázku aký je, na mňa sprisahanecky žmurkla:
„Íqvé tykve, ale pícht, to umí :)“