Môj žolík: Priateľ na telefóne

Ona: Áno?
On: Sklamala si ma.
Ona: Aj ja ťa rada počujem. A čím takým strašným som sa previnila?
On: Čítam si tvoj blog pravidelne...
Ona: ...a dokonca až jeden krát si sa k nemu vyjadril...
On: To s tým nemá nič spoločné!
Ona: Ako to že nie? Si môj najlepší kamarát a odkedy prestali vyrábať malinovú Dolinku si jediná vec v živote, na ktorú sa môžem spoľahnúť!
On: Ja som vec?
Ona: Musím odpovedať?
On: Si neuveriteľná.
Ona: Ja viem. Ale teraz k veci. Čo si to chcel?
On: Ja? Aha! Že som sklamaný.
Ona: Túto časť som už raz počula, daj záver.
On: No, čítam si tvoj blog pravidelne...
Ona: Sakra aj toto som už počula! Môžeš sa prestať hrať na verejnoprávnu televíziu počas vianočných sviatkoch a od repríz prísť k pointe?!
On: Som sklamaný, lebo nepíšeš čo som si myslel.
Ona: Odpusť, že píšem to čo si myslím ja a nie ty. Čo bude lepšie upáliť ma alebo stiahnuť z kože zaživa?
On: Nie! Myslím tým, že nepíšeš články aké som si myslel, že budeš písať, nie že nezachytávaš moje myšlienky.
Ona: Nezachytávať tvoje myšlienky je dosť náročné, hlavne keď mi námesačný voláš o tretej v noci.
On: Stalo sa to len raz!
Ona: Hej a odvtedy si na noc vypínam mobil.
On: Dobre, dobre! Môžeme sa vrátiť k podstate veci?
Ona: Nestraš! Ono to má podstatu?
On: ....
Ona: No dobre, tak gou ón...
On: Ach jaj... čakal som od teba, že budeš písať niečo také ako kedysi.
Ona: ....
On: Keď si písala tie fejtóny a erotické poviedky...
Ona: Ty si čakal, že toto bude niečo ako internetový manuál ako sa promiskuitou a zlými sexuálnymi návykmi dopracovať k permanentným depresiám a obsedantne kompulzívnym poruchám?
On: Ja som nepovedal, že to má byť o tebe...
Ona: Ha, ha, ha. Povedala som, že si môj kamarát? Beriem späť...
On: No neviem, kto kvôli tebe utekal o polnoci do Tesca kúpiť ti tvoju citrónovú zmrzlinu, keď si mala depky a kto ťa tri hodiny počúval, keď si bola na dne a...
Ona: ...Ok, to stačí! Ja viem... Ale nemusíš byť taký uštipačný, to je moja robota...
On: Prepáč. Tie poviedky sa mi ale fakt páčili...
Ona: Boli len dve!
On: Ale obidve som prečítal!
Ona: Ty vieš čítať?
On: Ááá je to tu. Už som sa bál, že dneska mi už nič nešplechneš do tváre. Nežná ako doktor Mengele. To mám na tebe rád.
Ona: Aj ja ťa ľúbim.
On: Vieš čo nechápem? Ako môže byť také milé nežné dievčatko zároveň taká strašná beštiálna mrcha?
Ona: A ja zase nechápem, ako si mohol pretiahnuť Martinu Fejovú. Fuj, keď vidím tú ženskú, mám neodkladnú chuť vyhrabať z Hviezdoslavovho námestie jednu uvoľnenú kachličku a mlátiť ju tým, kým nebude pripomínať tú vec, čo nám dávali na základke v jedálni pod názvom fazuľový prívarok.
On: Vieš čo je na tebe úžasné?
Ona: To, že viem hýbať jednou nosnou dierkou?
On: Nie. Tvoja schopnosť v priebehu troch sekúnd a na jeden nádych vymyslieť a vybľabotať takéto súvetie.
Ona: Čo už. Som výnimočná ako ďaleko len dovidíš a ešte aj za roh.
On: Takže čo bude s tými poviedkami?
Ona: Nemôžeš si čítať tie dve dokola?
On: Nie. Dúfam, že keď nabudúce otvorím tvoj blog, tak tam uvidím niečo zaujímavé.
Ona: Óká, tak napíšem niečo o tebe.
On: No to určite...