Enter

Zelená je tráva...

2010-07-08T13:21:00.003+02:00

Gazda ma pravidelne a rád mučí pasívnym televíznym športovaním. Raz je to hokej, inokedy olympiáda, atletika a každý večer športové noviny. Tentokrát doma „žijeme“ futbalom. Keďže sa Gazda neuspokojí iba s tým, že počas zápasu vedľa neho ticho vegetujem pri knihe/počítači/pilníku na nechty, zasväcuje ma do tajomného sveta loptového športu. Nedobrovoľne sa takto do môjho mozgu predierajú informácie o ofsajdoch, brvnách, fauloch, hierarchii udeľovania žltých kartičiek a o iných, pre život absolútne nevyhnutných záležitostiach. Ja ho následne zákerne mučím otázkami typu koľko polčasov má jedna hra, prečo je tá tráva prúžkovaná, či sa už niekto pokúsil sfúkať tú dlhú bielu lajnu, prečo už hodinu behajú z jednej strany na druhú a nič nerobia a či by nebolo efektívnejšie, keby sa trávnik skrátil o polovicu. Keď som s výrazom mierozvestca a pacifistu predložila návrh, aby spor medzi súperiacími mužstvami vyriešili vhodením dvoch lôpt na ihrisko (každý tím by mal svoju a všetci by boli šťastní) rozhodol sa môj najdrahší, že ďalší zápas si pozrie u brata. Nadšene som sa vyrútila na drink za Etenom a Ofečkou, tupo zabúdajúc na fakt, že na mieste nášho stretnutia je najväčšia premietacia stena v Bratislave...

Počas (ne)dobrovoľného sledovania som však prišla na niekoľko zaujímavých zistení, o ktoré sa s vami rada podelím, aby ste potom nemuseli pri ďalších majstrovstvách či čo to vlastne je, sedieť pri televízore:

· Slováci hrajú futbal.

· Plačúci/alkoholom podgurážený tréner Weiss nápadne pripomína plačúceho /alkoholom podguráženého Slotu. (priateľstvo s novinármi je obdobné)

· Kaká nevyzerá nahovno.

· Každá krajina má svoju hymnu, no futbal, ako nadživotná inštitúcia ich má asi 294. Počnúc Šárikou a jej waka waka až po tetu Vittek a jej tuk na ramenách.

· Na záver zápasu sa hráči vyzliekajú už na trávniku.

· Aj muži plačú. A veľa.

Keď sa futbal začne povinne hrať v bielych dresoch, a hráčov na trávniku budú v pravidelných intervaloch kropiť vodou výberové samce z hasičského zboru tak, aby sa tie dresy lepili na telo a boli príjemne priesvitné, som prvá čo s nadšením bude skákať v prvom rade a fúkať do tej trúbky, ktorú vraj domorodci nosili na svojich gargulákoch. Zatiaľ ma v telke budú vzrušovať iba štyri diely M.A.S.H. 4077 po sebe každú stredu v noci. Lebo streda – M.A.S.H. je treba!

Recenzia

2010-06-21T14:01:00.004+02:00

Tak ako Prae, aj ja mám tú česť mať pravidelne inovovanú firemnú knižničku aktuálnymi vychytávkami na trhu súčasnej literatúry. Tak sme sa rozhodli pre knižný Exchange realizovaný Slovenskou Poštou a obohatiť tak naše už aj tak dosť zodraté bunky šedej kôrky mozgovej. Recenziu na knižku Tomasa Brezinu môžete obdivovať tadytudy.

Keďže dielo, ktoré mi na výmenu poslal Prae bolo trochu rozsiahlejšieho charakteru, moje recenzia prichádza až teraz.

Peter Baláž: Energia a jej vplyv na hospodársky rast vo svetovej ekonomike

Autor šikovne rozohráva zaujímavý súboj energetických zdrojov a ich jednotlivých postaveniach na svetových trhoch. Už v úvode je čitateľ zaskočený prudkým vstupom do deja v duchu in medias res. Postupne sa stáva svedkom teórie vrcholu spotrebnej ropy, ktorá pozvoľna prechádza do štruktúry ponuky a dopytu. Autor trúfalo nahliada do budúcnosti v stati 1.2.3 – Budúci vývoj dopytu a ponuky po rope.

V ďalšej časti karty zamiešajú roponosné piesky a roponosné bridlice, ktorých zapeklitý príbeh vyústi až na antarktických náleziskách. Dej trochu kulminuje pri Druhom ropnom šoku, no Tretí ropný šok čitateľa chytí a nepustí až po Obnoviteľné zdroje energie a ich vplyv na ceny ropy. Významnou časťou je aj bravúrne načrtnutá štruktúra budovaných prepravných sietí zemného plynu z kaspického regiónu.

V grandióznom závere autor rozohráva symfóniu ropy, zemného plynu a tuhých palív. Šokujúce vyvrcholenie plnohodnotného deja prichádza však až v Energetickej politike SR.

Pre fajnšmekrov je určený aj Zoznam použitých skratiek, kde sa do výberu dostali také skratkové esá ako NOPEC, bbl., LCC či NICs.

Keď to zhrnieme, táto kniha je vhodná do každej domácnosti alebo kartónovej krabice a rozhodne by nemala absentovať ani vo vašej firemnej knižnici. Dokáže vysoko efektívne podopierať najrozličnejšie kusy nábytku (aj IKEA!), hodí sa na spôsobovanie modrín a povrchových kožných rán (kým sa neotupia rohy) a ako som sa dozvedela podľa dokumentu na Spektre, po vyrezaní menšieho otvoru v strede textovej časti aj ako praktický domáci úkryt pre menej legálne prístupné chemické prípravky.

Teraz, keď už všetci viete, čo si budete želať na ďalšie Vianoce, lúčim sa s vami hlbokým, mystickým, pod kožu sa zarývajúcim citátom z recenzovaného diela:

Objektívne analyzovať význam zemného plynu na energetickom trhu a jeho budúce perspektívy, v rámci rýchlo sa globalizujúceho svetového hospodárstva nie je možné bez zohľadnenia jeho zásob ako hlavnej súčasti energetického plynového reťazca.

Sniežik sa nám toto...

2010-02-03T11:52:00.005+02:00

Ak ste si to ešte nevšimli sneží. Stále. Konštantne. Bez prestávky. Začínam uvažovať, ktorú noc premiestnili mimozemšťania strednú Európu potajomky na Sibír.

Každý večer sa televízor uhýba pred letiacou ovládačkou smer ujo počasník Jurčovič, tvrdiaci, že KONEČNE je tu normálna zima. Normálna. Normálne ho nabodnem na cencúľ.

„Lyžuješ?“ pýta sa ma Doboška cestou na obed.
„Nemám rada športy a nenávidím zimu. Čo myslíš, lyžujem?“

Ja som letný typ. Mám rada slnko, milujem ten pocit tepla na koži. Všetko čo je pod 20 stupňov je zima. Dvíham ruku za globálne otepľovanie aj keď mi stále tvrdia, že to neznamená, že na Zemi bude teplejšie.

Vždy sa lepšie nadáva na teplo než na zimu. A sneh. A kalamity. A cestárov, ktorí neodhrabávajú a nesolia. Na záveje odhrabaného snehu a soľ, ktorá ničí autá a topánky. Na mokrý sneh, na ktorom sa nedá lyžovať, na suchý sneh, z ktorého sa robia na cestách jazyky, na zľadovatený sneh na ktorom sa vyjebete vy aj vaše auto, na čierny sneh v mestách lebo je škaredý, na topiaci sa sneh spôsobujúci povodne. Alebo na to, že si neviete spomenúť ako sa volá tá žltooranžová guľa na nebi, lebo ste ju už roky nevideli.

Na čo nadávate keď je teplo? Bože to je strašné, všade samá zmrzlina, chladivé miešané drinky, baby v minisukňách. Furt musíme chodiť niekam von, všetko kvitne, slnko svieti a ja musím ísť dnes zase na kúpalisko! To je ale nefér!

Pekne to vystihol Eten, keď skonštatoval, že ho už nechytá zimná depresia, ale zimná agresia. Ešte krajšie to vystihol ale Nohavica a tak sa lúčim s textom piesne Ladovská zima, ktorá nám v kancli rotuje od rána do večera. Ja sa dnes večer obtočím perinou a nevyleziem, kým s tým počasím niekto niečo nespraví. Vidíme sa v lete.

To mokré bílé svinstvo
padá mi za límec
už čtvrtý měsíc
v jednym kuse
furt prosinec

Večer to odhážu
namažu záda
a ráno se vzbudím
a zas kurva padá

Děcka majú
zmrzlé kosti
a sáňkujú
už jenom z povinnosti

Mrzne jak sviňa
třicet pod nulu
auto ani neškytne
hrudky se dělaju v Mogulu

Kolony aut
krok-sun-krok
bo silničáři ta jak
každý rok
su překvapení velice
že sníh zasypal
jim silnice

Pendolíno stojí
kdesi u Polomy
zamrzli mu
všecky CD-ROMy
A policajti?
Ti to jistí z dálky
zalezlý do Aralky

Na Vysočině zavřeli D jedničku
kamiony hráli na honičku
Takzvané rallye Letní gumy
v tym kopcu u Meziřící
spěchali s melounama
a teď jsou v...
Však víte kde

Na ČT1 Studio sníh
Voldanova sedi na saních
A v Praze kalamita jak na Sibiři
tři centimetry sněhu
a u Muzea štyři

Jak v dálce vidim
zasněženy Říp
řikám si: Praotče Čechu
tys byl ale strašny cyp
Kdyby si popošel ještě
o pár kilometrů dále
tak jsem se teďka mohl
kdesi v teple v plavkach valet

Místo toho aby se člověk bál
zajít do Tesca na nakupy
jak jsou tam na tych
rovných střechách sněhu kupy

Do toho všeho jak mi
jak mám zmrzlý nos aj líce
a tak ještě z radia
provokater Nohavica:

Ladovska zima za okny je...

Halidej

2009-09-09T14:54:00.004+02:00

Nenávidím ľudí, ktorí pri slove Chorvátsko zvraštia obočie so slovami: „Chorvátsko? V živote by som nešiel na dovolenku do Chorvátska,“ pričom slovo Chorvátsko vyslovujú ako by sa jednalo o vysoko nákazlivú nemoc. Potom sa odjebú niekam na Malorku či do Tunisu, proste na miesto, ktoré bude pred kolegovcami v práci znieť exotickejšie ako juhoška, obsadia väčší hotel a najneskôr o ôsmej sedia na najväčšej masovej pláži, kde im po hlavách skáču uzjapaní taliani, obézne anglické mrochtle, alkoholom priotrávení nemeckí výrastkovia a českí bratři s mäsom v zaváraninových pohároch. Jedia zásadne iba rezne a jedlá, ktoré poznajú, urobia si jeden fakultatívny výlet, odfotia sa pri každej skale dýchajúcej históriou (aby bolo čo pyšne ukazovať kolegovcom v práci) a nejaký večer vybehnú na žúrku (organizovanú slovenskými animátormi) kde ochutnajú miestne exotické nápoje ako mojito alebo vodku s džúsom. A ďalšia super-duper dovča za nami...

V piatok som po práci absolvovala rodinnú sešlosť, prišla domov, hodila sprchu a zaľahla do postele. Vstala som ešte na poslednú balkónovú cigaretu, kde mi Gazda oznámil, že sa mám obliecť, zbaliť a o hodinu vyrážame na dovolenku. Prekvapkoooo!

Stres a paniku vystriedal stres a panika a ja neviem ako, ale na druhý deň doobeda som si už plávala v chorvátskom mori. Milujem Chorvátsko. Tá členitá krajina, zápas stromov a skál, vynikajúca kuchyňa, sympatická kultúra. Šli sme na slepo, našli sme si pekné mestečko, nádherný nový apartmán s veľkým balkónom a výhľadom na more. Začala sa dovolenka.

Zobúdzame sa neskoro a vstávame ešte neskôr. Každé ráno čerstvý chlieb, pršut, mortadela a kilá zrelých syrov. Na obed burek a káva, malá a čierna. Slnko, malé zálivčeky a míňajúce sa opaľovacie krémy z minulého roka, ktoré som nemala šancu dokúpiť a na ktoré Gazda samozrejme nemyslel. Na pláži som hvízda v nových plavkách a konečne sa opaľujem hore bez, čo som si na posledných dovolenkách s Jasperom v rámci zachovania jeho duševného zdravia a konštantnosti jeho homosexuality dovoliť nemohla. Jediný, kto sa so mnou obnažuje sú vysušené Talianky (jedna) a iné Slovenky (jedna).

Slnko a spečenú pokožku striedajú neorganizované výlety, prechádzky po riviére, pokazený foťák, a to najlepšie zo všetkého – večera! Teším sa ako malé dieťa, každý deň do seba tlačíme morské potvorky, ligne na žaru s blitvou, giga škampi a to všetko zalievame hektolitrami Cockty. Tanier slávok dám dolu za četri minuti, za výdatného pleštenia očí rezňožrúcich dovolenkárov. Obiehame reštiky, hľadáme si tú svoju. Na tretí deň ju máme, starší domček s kvetinovou terasou, starší manželský pár okolo nás levituje s jedlom a pohármi. Hneď na prvý šup ma teta čašníková intoxikuje rakijou ďaleko za hranicu znesiteľnosti. Už dva mesiace abstinujúci Gazda sa na mne zabáva a v pravidelných intervaloch ma chodí kontrolovať, keď trištvrte hodinu sedím v sprchovacom kúte a konsternovane sledujem rotujúce steny kúpeľne.

Objavujeme diskotreskovo-herňový podnik s ďalším milým čašníkom, snažiacim sa ma spoločensky degradovať alkoholom, tentokrát sambucou, a ja počas troch dní rozšľahám Gazdu v airhockeji, fatálnym výsledkom 11:0 na zápasy.

Gazdu som za pomoci sedmových kariet a pistácii naučila hrať poker. Hra sa skončila, keď sme zožrali pot. Hneď na druhý deň sledoval v chorvátskej televízii nadšene prenos z pokrových majstrovstiev sveta. Pokrový panic však nechápe, prečo majú hráči na rukách len dve karty.

Plná dojmov, výborného jedla, so slzami v očiach a kufrom nových šiat sa vraciam domov. Z diaľky ma víta konečne odhalený bratislavský hrad a vedomie, že posteľ je blízko a robota ešte ďaleko.

A čo som týmto všetkým chcela povedať? Vlastne nič. Iba sa tak chválim :)

P.S.: Viete, čo je na Chorvátsku absolútne najsamlepšie? Dokonalá absencia ipsilonu! Riba, sir, mlin... No nie je to nádherné? :)

Ach, tá škodoradosť...

2009-07-01T13:55:00.004+02:00

Aj keď si o sebe osobne nemyslím, že som škodoradostná, existuje v živote zopár situácii, ktoré mi priniesli niekoľko dlhých minút smiechu, i keď sa hlavní protagonisti zvyčajne nesmiali. Niektoré situácie sa mi do mozgu vryli tak silno, že ich ani sebe lepší exorcista odtiaľ nevyplaší.

Babkina záhrada, leto 1997
Moja milovaná sestra dokazuje, že je pravá blondína a plachtiac po záhrade šliapne na hrable.

Kúpeľňa, jeseň 2004
Kamarát pripravuje pre svoju drahú polovičku Riu romantický kúpeľ pri sviečkach. Ohňu podľahnú dva uteráky, balenie odličovacích tampónov a Riine vlasy.

Jazz caffee, zima 2007
Alkoholom spoločensky degradovaná šéfka sa vracia zo záchodu so sedemmetrovým závojom modrého toaletného papieru vinúcim sa z jej sukne. Po návšteve toalety zisťujem, že na dámskom odd. sa nachádza iba biely toaleťák.

Firma, zima 2008
Kolegyňa Marlborka exne poldeci sójovej omáčky v domnení, že sa jedná o jej picolo.

Španielsko, leto 2009
Etenova kamoška Mag dovolenkuje v Andalúzii. Hneď pri príchode na hotel zisťuje, že kľúč od mega zámku na kufríku sa nachádza v Bratislave. Ďaleko od Andalúzie. Po zlyhanom pokuse pikolíka otvoriť zámok pomocou jedálenského príboru fasuje od kamošky náhradné pyžamo v ktorom sa aj s už spomínanou kamoškou následne, okolo druhej hodiny nočnej, úspešne vymknú na balkóne. Po preručkovaní po štyroch balkónoch sa Mag – o druhej v noci odetá do pyžamka – doklope staršiemu holandskému páru, ktorý za pomoci Boha a stoličky vytiahnú Mag na svoj balkón.

Auto, leto 2009
Gazda a ja strávime príjemnú hodinku drhnutím auta zo všetkých strán. Ja väčšinu času sedím na obrubníku a blbo kukám do slnka, keďže Gazda leští svojho miláčika najradšej sám a vlastnoručne. Auto myslím. Keď sa naša Oranžáda blyští ako reklama na tablety do umývačky riadu vyrážame smer potenciálny kupec. Auta myslím. Gazda otvára za jazdy plechovku s ľadovou kávou. Jej väčšinový obsah ostáva v plechovke. Zvyšok na palubovke. Poslednou suchou vreckovkou utieram svoje slzy smiechu, gazdov pot a kávu z palubovky. Následne automaticky otváram okno, čím sklu na čerstvo umytej Oranžáde spôsobujem mokré šmuhy a Gazdovi stav podobný infarktu. Gazda s výrazom neurotika tesne pred rozkladom leští okno, nasadá späť, ignoruje môj smiech a pokračujeme v ceste. O 6 minút plynulým pohybom vnikáme do najväčšej búrky v Nitrianskom kraji...

Nie, nemyslím si, že som škodoradostná. Niekedy je absurdita situácie tak komická, že prebije aj prípadné zranenia či poníženia. A vždy, keď mi niekto povie „spomeň si na najveselší okamih svojho života“, vidím ako drevená rúčka hrablí knokautuje moju sestru medzi hriadky zeleného hrášku...

Detí ako smetí

2009-02-10T16:05:00.006+02:00

Keďže sa v poslednej dobe zaoberám prehŕňaním v miliardách virtuálnych fotografií, a najmä detských fotografií, nemôžem si dovoliť vás neobohatiť niekoľkými mojimi zisteniami. Možno to nerobím až tak kvôli vám, možno to proste potrebujem len zo seba vyventilovať. Už mi hrabe z detí, sú všade a navyše sú malé, takže sa lepšie skryjú. Určite ma aj teraz odniekiaľ pozorujú...

Najprv som fotografie pozerala s profesionálnym nadhľadom: „Zle zrezaná fotka. To ktorý kretén si myslí, že ak to nasvieti zozadu tak to bude akože umelecké...“ Po niekoľkých hodinách a asi štyroch kilách jahodových saloniek (ušetrila som od Vianoc): „Aké to má chutné jamky v lícach. Jesííííís jaké je to stuapatuckééé....“ Podvečer: „Všetky tie deti začínajú vyzerať rovnako. Všetky sú obézne, plešaté alebo chlpaté a vyzerajú ako malé gremlinsovia. Ako je možné, že už štvormesačné decko vie vystrúhať taký zákerný a krvilačný pohľad? Bes Baskervillský je oproti tomu Snoopy...“

Moja mama a deti je kapitola sama o sebe. Ona je taká tá nadživotná mama, je úplne jedno, koľko rokov máte, časom vás začne aj tak vychovávať.

Mama: „Keď sa narodí dieťa, preberie od každého rodiča jeho najvýraznejšiu vlastnosť a s tými potom kráča životom.“
Ja: „Výborne. Umriem ako neurotická hysterka...“

A teraz, všetky nastávajúce i novopečené mamičky, agilní oteckovia aj prudérne staré mamy – pozor! Niekoľko stručných faktov a upozornení týkajúcich sa vašich potomkov. Šokujúce odhalenia hneď za nasledujúcou dvojbodkou:

o Výroky typu – každé dieťa je pekné sú strašné kokotiny a hovorí sa to preto, aby mamičky, ktorým sa narodili malí Shrekovia hromadne neupadali do postnatalnej depresie.

o Niektoré bábätká majú tú smolu, že sa narodia s takzvaným stareckým ksichtom. To znamená, že už v treťom týždni svojho pozemského pobytu vyzerajú akoby Euro bola ich v poradí štvrtá národná mena.

o Každé tretie dieťa škúli a nie, väčšinou to vôbec nevyzerá roztomilo.

o Trpíte predstavou, že ak bábätku ženského pohlavia oblečiete inú ako ružovú farbu zhoríte v pekle?

o Nepleťte si pojmy bucľaté bábo a gigantické, obézne megabábo.

o Ak nafotíte dieťa na hromade lupienkov ruží / ovocia / jesenných listov / páperia / alebo inom zdroji peľových alergénov – ani v najkrajnejšom prípade to nebude originálne.

o Spoločné rodinné fotografie v kostýmoch, s naaranžovaným pozadím a úsmevmi ako z reklamy na nátierkové maslo sú iritujúce jak Erika Judínyová a vo forme vianočných a iných pohľadníc znepríjemňujú ľuďom život a dvíhajú už aj tak vysoký krvný tlak.

o Ešte jedna fotka bábätka v mikulášskej čiapke a vyprázdnim zásobník do najbližšieho symbolu komerčných Vianoc.

o To, že vám známi vravia, že vaše dieťa je krásne ešte zďaleka nemusí znamenať, že vaše dieťa nevyzerá ako scvrknutá tekvica s končatinami.

Nechcem, aby ste si mysleli, že som úplný cynik a nemám rada deti. Mám ich rada. Niektoré sú fakt nádherné. Keď spia sú skoro všetky pekné. Aj deti majú mňa veľmi radi. Vždy sa na mňa vešajú, chcú sa so mnou hrať, zdržiavajú sa v mojej blízkosti. Podľa mňa cítia zo mňa strach a chcú to zneužiť. Viete ako pirane alebo šabľozubé šelmy...

Aby som nezabudla – touto cestou chcem pogratulovať Amálke, ktorá hrdo prenáša svoju niekoľkotýždňovú fazuľku a plus-mínus v septembri bude patriť medzi majiteľky tých malých, pokrčených, vreštiacich obludností. Pevne verím, že ti nebudem musieť klamať, že je tvoje dieťa krásne ;P

P.S.: Ak máte niekto tip, ako nenápadne v spánku spáchať na partnerovi vazektómiu a zaručiť tak mojej maternici doživotný pokoj, som otvorená akejkoľvek alternatíve!

Zrušte pondelky!

2008-02-13T10:50:00.003+02:00

Určite sa aj vám stalo, že ste ráno vstali už prednasratí a potom ste počas dňa len čakali, kto bude tá posledná kvapka, ktorá spôsobí explóziu vašich emócii. Ja som tak vstala tento pondelok. A každý jeden človek mi dvihol tlak asi o 30 Torrov.

Začalo to raňajkami. Po preskúmaní kuchyne som zistila, že okrem suchých rožkov a našich piatich psov nemáme doma nič požívateľného. (S tými psami to bol žart. Sú len traja.)

Tak som sa rozhodla skočiť pred robotou do Billy, ktorá je kúsok od zastávky. Môj plán s presne vypočítaným časom aj s istou rezervou na stihnutie autobusu stroskotal na fakte, že z asi 10 pokladníc fungovala jedna. Predo mnou traja ľudia a jedna neschopná teta predavačka. Ak prestrelíte korytnačke všetky štyri kolená, stále bude akčnejšia než pokladníčka z Billy. Takže som zamávala práve odchádzajúcemu autobusu, napchala raňajky do kabelky a ráznym krokom som sa vybrala smer bus stop.

Ak niečo nenávidím, tak je to čakanie. Čakanie na čokoľvek – na vyjadrenie, na spásu, na lepšie časy, na lekára a najmä na meškajúce autobusy v počasí, v ktorom by ste ani rybičky von nevyhnali. Mrznem, uhýbam sa dažďovým kvapkám a preklínam celé HR oddelenie Billy, ktoré zo zásady zamestnáva ľudí s filozofiou „Pomaly ďalej zájdeš.“

Môj „infarkt hunting day“ pokračoval príchodom do práce. Pondelkové rána v práci sú vždy zaujímavou zmesou stresu, povíkendových vytriezvení, aróm čerstvej kávy a trieskaním dverí mojej kancelárie. Snažím sa zohriať a upokojiť po stesujúcom rannom zážitku pomocou veľkého hrnca čaju a pomaly sa púšťam do práce. Leona Lewis spieva svoju menštruačnú skladbu, ako ju Andrew nazval, a ja vypínam rádio. Dnes na ňu nemám nervy. Napriek tomu mi stále hučí v hlave kíííp blíding lov, kííp kíííp blíding lóóóv... Baba je lepšia jak Čak Noris, vykrvácala už minimálne 200 krát.

Snaha upokojiť sa a v pokojnom tempe vykonávať svoju prácu je samozrejme zrušená v priebehu prvých pár minút, kedy sa opäť vyskytne neodkladný problém, ktorý som kompetentná vyriešiť iba ja (fakt je, že nikomu inému sa nechce, alebo sa už všetci stihli inteligentne vyhovoriť) a ja odkladám prácu, za ktorú som vlastne platená bokom a pomáham kde sa dá.

Po trištvrte hodine aktívneho pobehovania po firme si opäť sadám za comp (kto povedal, že práca pri počítači je sedavé zamestnanie?). Nie na dlho. Po 750 odbehnutí od rozpracovaného stránkovania, 347 telefonátoch, 84 mailoch a jednom „Prosím vás, neviete kde je tu Hraničná ulica?“ opäť vstávam šuchcem sa k šéfke do kancelárie.

Brigádnička tu nie je, nikto netuší kedy opäť prikvitne a treba prepísať niekoľko strán od pána doktora Š. Pán doktor Š. nám totižto posiela svoje texty písané na stroji na žltastom papieri. Ďalší človek, ktorý evidentne nemá čo iné na práci len mi komplikovať život.

Po pár minútach prepisovania sa strácam v texte a zisťujem, že moja klávesnica štrajkuje. Možno to bude tým, že mi, chudinka, minule vypadla z rúk a udrela sa o stôl. No dobre, nevypadla, normálne som ju chytila a o ten stôl ňou tresla. Potom som síce pol hodinu hľadala po zemi vyrazené klávesnice ale už mi bolo akosi ľahšie na duši (poznámka do denníčka – deštruktívna činnosť môže mať psychicky ventilačný účinok). No po tomto incidente mi z času na čas niektoré klávesy štrajkujú. Takže teraz, pri prepisovaní textov pána doktora Š. trieskam päsťou po klávesnici v štvorsekundových intervaloch a počujem ako si na ostatných kanceláriách ľudia zatvárajú dvere. Môj tlak opäť stúpa a klávesnica sa snaží skryť pod stôl od strachu, že to opäť schytá. Po pár minútach hodím pohľad na monitor a zisťujem, že medzera vypovedala službu a celý posledný odstavec tvorí jedno dlhé, štvoriadkové slovo. Fučím ak besný bizón a trieskaním po medzerovníku rozdeľujem vokabulárne klbko. Nenávidím abecedu! Od rozčúlenia nie som schopná nájsť na klávesnici U. Do očí sa mi tisnú slzy zúfalstva v tom opäť zvoní telefón.

„Prosím...“ zavzlykám.
„Miláčik? Čo sa stalo?“ počujem hlas Andrewa.
„Ja chcem klávesnicu s Uuuuuuuuuu...“
„... Aha... no, ja asi zavolám neskôr.“

Na chodbe počujem kroky. Blížia sa sem. Uvažujem, či mám šancu sa schovať, ale uvedomujem si, že osudu (a práci) človek proste neujde a tak rezignovane čakám na kresle na ďalšiu zmysluplnú úlohu. Stačí mi prvých päť slov a viem, že stránkovanie môžem na dnes zavrieť.
„April, vypadol nám jeden článok...“

Do statusu na ICQ píšem „Smrť autoritám“ a púšťam sa do písania témy, ktorá mi je viac než vzdialená. Nadávam ako robotník, neznášam keď sa musím tváriť že som čosi, čo nie som. Článok ešte nie je poriadne dokončený, keď tu zrazu:

„Potrebujem toto rýchlo prepísať z češtiny do slovenčiny,“ počujem ešte z chodby.

Keby ste ku mne teraz priložili rozbušku vyhodím vám do povetria ľubovolný bytový objekt.

Chvíľu premýšľam ako sa volá opak pracovného povýšenia, lebo mám pocit, že presne to som nachytala a púšťam sa do prepisu. Po pol hodinke zisťujem, že vďaka aktívnemu prepínaniu medzi češtinou a slovenčinou u mňa odrazu absolútne absentuje schopnosť skloňovať a ohýbať slová. Všetko mi odrazu znie ako rýdza slovenčina z okolia Nových Zámkov. Takisto som prišla na to, že nie som schopná napísať akýkoľvek variant slova nechať. To sprosté A, čo sa napchá na začiatok každej abecedy jednoducho vždy vynechm... ja to jebem...

Šéfstvo sa konečne rozhodlo, že je čas ísť domov, takže s pokojným svedomím sa začínam venovať práci, ktorú potrebujem dokončiť. Už od minulého pondelka sa snažím spracovať tradície veľkonočných sviatkov aspoň na dve normované strany. Už som takmer expert na všetky možné úkony a rituály v oblasti dedinských tradícií, takže v prípade že potrebujete vedieť čo robiť aby sa vám otelila krava, vaša nosnica mala veľa vajec alebo aby vám kapusta nevyhnala priskoro do kvetu, pokojne sa obráťte mňa. Ale pekne vás prosím – nie v pondelok...

Realita očami detí

2007-12-19T17:16:00.000+02:00

______Nadchádzajúce sviatky prudko inšpirovali nielen mňa, následkom čoho som celú firmu vianočne vydekorovala, ale aj miliardy slovenských detičiek, ktoré mi posielajú vianočné obrázky. Miliardy preto, lebo približne presne toľko kusov obálok mám momentálne v kancelárii, takže odhadujem, že s tým vymieraním slovenského národu to nebude až také zlé.

______Prezeranie detských kresieb môže mať veľmi relaxačné účinky, často krát vyvoláva úsmev na perách, mnoho krát otázniky a hromadné dohadovanie sa „čo tam chcel autor vlastne nakresliť?“. Aj teraz. Vianoce. Krásna téma. Toľko sfetovaných ovečiek a malformovaných anjelikov som jakživ nevidela.

______Milujem keď deti kreslia hlavonožce. To sú také tie postavičky čo majú hlavu, z ktorej idú priamo končatiny, sedem prstov na jednej ruke, štyri na druhej, jedno očko väčšie, druhé menšie a úsmev cez celú hlavu/trup. Je to roztomilé, čisto surrealistické a nevinne čisté zároveň. Detské ponímanie reality a jej následná reprodukcia na papier prostredníctvom farbičiek, pasteliek a vodoviek je úžasná. A keď máte možnosť porzieť si miliardu takýchto obrázkov za sebou, zanechá to vo vás isté stopy. A otázky. A naučí vás to vnímať realitu trošku inak. Detsky. Nevinne. Bez prehnaného ohľadu na nepodstatné detaily. Tak vyberám len zopár postrehov, ktoré som zaznamenala za posledné hodiny.

Najviac ma dojal obrázok krokodíla s farebnými pírcingami. Keby pod ním neboli nakreslené tie darčeky, ani nezistím, že je to vianočný stromček. A hneď za tým...

...obrázok betlehema. Jozef a Mária majú dve oči... dohromady...

Keby vás to zaujímalo, Santa Claus lieta na zubnej kefke, teda aspoň podľa toho obrázku čo som pred chvíľou držala v ruke.

Ďalší obrázok. To, že je off topic som pochopila hneď na prvý pohľad, no čo mala tá gigantická sýtožltá guľa cez celú á-štvorku znamenať, som zistila až po prečítaní popisku na druhej strane. Kuriatko. Tá zdrobnenina tomu dodáva ešte komickejšiu patinu. Predstavte si maxipsa Fíka v Simpson-žltej farbe, s trochu menšou hlavou a dvomi kusmi nôh. Jasné kuriatko predsa!

Čo vznikne keď nakreslíte sivý štvorček a k nemu prikreslíte sivú zatočenú šnúrku?
Sloník!

Našla som obálku. Vo vnútri prvej obálky. Bola z tvrdého papiera a bolo v nej čosi mäkké o veľkosti stredne veľkého hlodavca. Na obálke stálo: „Moje domáce zvieratko“. Uff, drahá moja, mala si ho nakresliť, nie mi ho poslať! Po opatrnom otvorení obálky som chvalabohu zistila, že sa jednalo o látkovú verziu domáceho zvieratka. Bolo to niečo medzi šteniatkom a rýchlovarnou kanvicou.

Keď sa vám náhodou podarí nakresliť mačičke päť labiek, nevadí! Klin sa klinom vybíja - dokreslite jej ešte dva chvosty a všetko je v pohodičke!

______Obrázok kapra na začiatku je od päťročného Dominika a je tam preto, lebo podľa mňa je to najsexi kapor akého som kedy videla. Nemo je šuvix. Nema našli v sushi bare zabaleného v kúsku ryže a wakame riase. Nemo is death. Nech žije kapor!

______Šťastné a veselé :)

Quest for Codein

2007-10-31T15:43:00.000+02:00

______Od malička som bola prieduškárka. Prekonala som snáď všetky ochorenia horných a dolných dýchacích ciest. Do zbierky mi chýba už len tuberkulóza a pľúcny edém.

______Už mesiac aktívne kašlem, v noci nespím lebo sa budím na vlastné dusenie a postupne si vykašliavam kúsky pľúcneho tkaniva. Vypila som dve predpísané fľašky Pleumolisinu, ktoré zabrali rovnako ako lieskové oriešky na migrénu. Tak som sa vybrala k lekárovi po druhý krát, tentoraz s istotou, že ma pošle na röntgen.

„Hmm, ešte stále kašlete?“

„Áno, už mesiac som nespala.“

„A kedy ste naposledy bola na röntgene pľúc?“ spýtal sa ma štýlom „Kedy ste si naposledy farbila vlasy?“

„No, to bude už dávno.“

„Tak si zájdite zajtra ráno do Železnej na RTG a potom sa vráťte sem.“

______Kurnik, nemohol mi rovno predpísať Codein, musím sa teperiť ešte na röntgen a späť? Aj tak viem, že tam nič svetoborné neobjavia.

______Moju snahu o spánok predchádzal dlhý rad rituálov. Natlačila som do seba všetko o čom som predpokladala, že môže zastaviť môj kašeľ. Približne o druhej som sa prebrala na to, že sa snažím vykašlať si priedušky. Môj spolubývajúci našťastie trpí akútnou nespavosťou, takže som ho našla v obývačke sledovať Fight club.

„Keď som bol chorý, mama do mňa vždy naliala čerstvú šťavu z citrónu a bol som v pohode.“

„Som ochotná vyskúšať čokoľvek,“ zamrmlala som spod troch diek, „jeden citrón mám ešte v chladničke.“

______Zatiaľ, čo sa spolubývajúci pokúšal v chladničke nájsť citrón, sledovala som dvoch chlapíkov mlátiacich sa v klietke, ktorí už pripomínali formovanú krupičnú kašu s kečupom, a upokojovala som sa presviedčaním, že ich to bolí viac ako mňa moje rozdriapané pľúca.

„Ja tu ten citrón nevidím,“ počujem z kuchyne.

______Namáhavo sa postavím, zakuklená v dekách sa odgúľam do kuchyne a podám mu citrón ležiaci priamo pred jeho nosom.

„Aha, ďakujem, nevidel som ho.“

„S tvojou slepotou som rada že si našiel chladničku.“

______Už o chvíľku pijem čistú citrónovú šťavu, zajedám ju medom a grimasami precvičujem tvárovú gymnastiku. Vrásky sa mi budú oblúkom vyhýbať. Minimálne ďalšie tri dni. Ešte chvíľu sledujeme zakrvavené telá váľajúce sa po dlážke klietky a potom sa obaja rozhodneme vyskúšať zaspať. Už teraz viem o čom sa mi bude snívať.

______Ráno vstávam plná energie ako arktický solárny panel a chystám sa na svoje veľké osvietenie.

______Pred RTG okienkom stojí iba jeden človek. Predčasne sa poteším a zabúdajúc na fakt, že Murphyho zákon funguje spoľahlivejšie ako ten gravitačný pristupujem k okienku. V tom momente sa tetuške vypne počítač. (Ja za to fakt nemôžem!)

______Tetuška zúfalo vyvoláva na všetky možné čísla, nikto jej neodpovedá a za mnou sa tvorí rad až po tržnicu. Nakoniec sa nas... nasrdí a začne zapisovať mená na papieriky.

„Už ste u nás boli?“

„Už som mala to potešenie, preto som tu opäť.“

„V ktorom roku?“

„Asi pred pol rokom. Vyvrtnutý členok.“ Iróniou osudu je, že som si napriek tomu, že takmer vždy mám pod pätou asi desať centimetrový klinec vyvrtla všetky svoje členky vždy, keď som mala obuté tenisky. Naposledy v medickej záhrade pri pokuse hádzať friesbie. Vždy som bola športový antitalent. Keby som hrala šachy som si istá, že zaspím a pri páde na hraciu dosku si vypichnem oko.

______Tetuška vyhrabala hambaté fotografie môjho pravého členku (dúfam, že ak bude moja noha slávna tieto fotky nenájdem v niektorom bulvárnom médiu) a začala zapisovať moje údaje na dva papieriky takým úhľadným pravopisom, že som si nebola istá či píše moje meno alebo mi kreslí kardiogram.

„Na jednotku,“ zavrčala a ja som trielila skôr ako ma niektorý zo zúrivých dôchodcov predbehne.

______V kabínke som sa poslušne vyzliekal a napochodovala dnu. Teta röntgenologička ma láskyplne pripleštila na röntgenovú dosku a zajačala:

„Zhlboka sa nadýchnuť a nedýchať!“

Nič ľahšie...

„Pre popis sa zastavte o hodinu.“

______Hodinu? Čo mám robiť hodinu? Nevadí. Vybrala som sa teda na prechádzku po tržnici, v pekárni som si kúpila rakvičku a giga marokánku a rozhodla sa obveseliť výkladmi tržničných kvetinárstiev. Vzhľadom na trendy tejto sezóny – náhrobné vence a spomínacie kytice – sa moja nálada veľmi vysoko nevyšplhala, tak som zvolila stratégiu Ranná káva. Po ceste k Istropolisu som si nakúpila časopisy a na kávičke začala študovať produkciu konkurencie. Je veľmi málo pravdepodobné, že ma zažijete v ortoepickom záchvate opravovať niekoho výslovnosť či pravopis. Som rovnako športový ako i gramatický antitalent. Ale ten bacyl s ypsilónom, napísaný dokonca dva razy po sebe ma takmer zhodil zo stoličky. Prepásla som nejakú zmenu v pravopise? Áno, viem, väčšinu, ale toto? Exla som Vineu, zaplatila a šup si po výsledky.

______Ha! Ja som to vravela! Okrem mojej pestovanej dextrokonvexnej skoliózy nič zaujímavé. Tak, a teraz chcem svoj Codein!

______Doklopýtala som späť k lekárovi a s dôkazovým materiálom, ktorý nič nedokazoval čakala na jeho verdikt. Stoptusin a Diolan. Fakt super. Polosmutná som sa dovliekla do najbližšej lekárne a položila papierik pred lekárničku. Chvíľku sa prehrabovala medzi krabičkami. Neúspešne.

„Aničkááá? Kde máme Diolan?“

„Diolan už nemáme. Daj Codein.“

Codein? Codein!!! Áááleluja, áááleluja!

______Naradostená som si hopkala smer práca. Na zastávke som v odraze zbadala svoje vlasy. Dnes ráno čerstvo umyté a vyfúkane vyzerali vďaka poveternostným podmienkam ako mäsožravý chemlon. Ale mne to bolo jedno. Taká tešivá som bola naposledy keď som v Bille našla Kidiboo syrové lízatká. Počkať. Nebolo to včera? Mala som si v tej lekárni kúpiť aj nejaké ginko...

______Takže toť je dôkaz, že aj človek bojujúci proti hltaniu liekov ako lentilky, rozčuľujúci sa nad televíznymi reklamami na farebné analgetiká, ktoré ľudí učia, že čokoľvek ich len trochu zabolí môžu vyriešiť priehrštím chemikálii, sa môže z balíčku polosyntetického derivátu morfia tešiť ako taký junkie.

Jesenné upratovanie

2007-10-08T11:22:00.001+02:00

______Nenávidím sťahovanie. A veľké upratovanie. A kopy vecí, o ktorých sa nemôžem rozhodnúť, či ich potrebujem alebo nie.

______Do kancelárií nám totižto priniesli nový nábytok. To obnášalo – vypratať všetky zásuvky, stoly, poličky, zhodnotiť nevyhnutnosť ich obsahu, zostatkom zhodnotenia naplniť nové zásuvky, stoly, poličky poprípade smetiak (cháp – prázdna kancelária hneď vedľa môjho kamrlíku).

______Znie to jednoducho. Teoreticky. Tak sa snažím podľa toho postupovať. Už pol roka.

______Výsledok je ten, že moja kancelária vyzerá ako po fašistickom nájazde a absolútne som stratila pojem o polohe aj tých najzákladnejších kancelárskych potrieb.

______V kopách bordelu som sa zúfalo snažila nájsť zaknihované časáky z roku 2005. Rovnako jednoduché, ako nájsť konkrétneho dôchodcu na meetingu na pasienkoch.

______Pri snahe dopracovať sa ku krabiciam ktoré potrebujem (to sú tie úplne vzadu a úplne hore) som sa prepadla do jednej z krabíc z nových kancelárskych stoličiek. - No, O´Nielová, kto by to povedal, že so svojimi ani nie päťdesiatimi kilami čistej váhy urobíš raz dieru do sveta... - mrmlem si. Nie, netrpím samomluvou, to sa iba moje druhé Ja so mnou veľmi rado rozpráva.

______Ďalej som balancovala medzi vežičkami kníh a škatúľ tváriacimi sa ako minimodel americkej urbanizácie. Vyzerala som ako ten zdochýnajúci lietavec z Labutieho jazera. Ako sa to volalo? Jáj, labuť!

______Povynášala som do skladu nepotrebné krabice, na poličky nahádzala údajne potrebnú literatúru a zhodnotila som stav svojej kancelárie. Sakra, tu sa nič nezmenilo!!!

______V nádeji, že čerstvý vzduch mi privanie inšpiráciu, čo urobiť s ostatnými pseudopotrebnými vecami zmenšujúcimi objem mojej kancelárie zhruba o 47 %, som vyšla na balkón.

Správy z balkóna:
- Vonku je jeseň.
- Zo susedného stromu práve spadol orech na šéfkin Citroen.
- Chlapík v nápadne žltom jogingovom obleku predvádza rýchlochôdzu. Z diaľky vyzerá ako animovaná hranolka.
- Frajersky oblečená baba (tak hovorí moja babka ľuďom s odhalenými krížami) venčí vlčiaka. Rex značkuje susedovu bránu. Dobrý psík – myslím si – len tak ďalej!

______No dobre, dosť bolo rozptyľovania sa výpočtom priemeru padania lístia (inak je to dva a pol listu za minútu podľa susedovej jablone), ide sa späť do práce!

______Aby ste to pochopili, nechce sa mi upratovať. Ale strašne. Extra moc strašne.

______Miesto toho, píšem tento článok. Dúfam, že prispeje k estetickosti tohto dňa rovnako, ako keby som si tú kanceláriu upratala.

Feel like Bosna / Každý máme svoju vojnu

2007-09-06T19:39:00.000+02:00

_______ „V sobou ráno odchádzame do Sarajeva. Ideš?“
_______ Nemusela som dlho premýšľať. Šla som.

_______Cesta je nekonečná, no ja nedokážem odtrhnúť oči od krajiny utekajúcej za oknami. Impozantné kopce, oblečené do chladných kúskov hmly, tiché doliny, ukrývajúce dedinky a mestečká, ktoré z diaľky prezrádzajú iba vežičky kostolov a mešít.

_______Ani neviem kedy, odrazu sa stromy premenili na budovy a my sme sa ocitli v Sarajeve. Nakloním sa dopredu a dychtivo hltám každý podnet. Čo mi to len pripomína?.. Srdce Bosny je dookola ohraničené kopcami, ktoré vytvárajú zdanlivý pocit ochrany. No ak príde deštrukcia zvnútra, môžu sa len nečinne prizerať.

_______Vstupujeme hlbšie do mesta a predo mnou sa odkrývajú sklenené výškové budovy, rozstrieľané domovy, obchodné centrá a nekonečný oceán bielych pomníkov. Nenachádzam vhodné slová...

_______ Oblaky kreslia na kopce gigantické obrazce a vo mne sa spúšťa vír emócii. Snažím sa opísať, čo cítim. Hmm... Cítim sa ako doma? Nie. Je mi tu všetko tak dôverne známe aj keď tento svet okolo seba vidím po prvý raz. Intuitívne sa orientujem v priestore a zúfalo sa snažím prísť na to, čo je to, čo sa mi zdá byť tak blízke. Je to ako... ďalšie budovy mi prebehnú pred zrakom... ako niečo, čo som už videla... muž, pokorne sa klaňajúci svojej viere pred jednou z mešít... niečo, čo som už zažila... mladý párik - vpíjajúci sa jeden do druhého na zastávke električky... mám pocit, akoby som... žena vešajúca bielizeň na kvetinovom balkóne, dookola ozdobenom následkami výstrelov... akoby som kráčala vo svojom vnútri.

_______Moje pocity naberajú hmotnú formu a premieňajú sa na krajinu. Na svet okolo mňa. A odrazu ako lavína prichádzajú slová.

_______Smútok. Strach. Radosť. Sloboda. Viera. Nádej. Sklamanie. Odpustenie. Zlyhanie. Strata. Vôľa. Túžba. Koniec. Začiatok. Zrada. Dôvera. Rozdiel. Odchýlka. Sklopený zrak. Pohľad priamo do slnka. Oáza. Púšť. Život...

_______Krajina tak rozorvaná a ambivalentná ako moje vnútro. Život, stavajúci sa na svoje nohy, svojím vlastným tempom, svojou vlastnou silou. Svojou vlastnou túžbou po prežití. To je Bosna. To som ja.

_______Slnečnými okuliarmi maskujem slzy a nechápavo hľadím okolo seba. Vidím svoju minulosť. Zhmotnenú v Sarajeve. Každý jeden kameň symbolizuje moje spomienky. Každá jedna tehla je odrazom mojich zážitkov. Nachádzam sa v reálnej verzii svojej duše. Prechádzam sa po svojich spomienkach, opatrne našľapujem na útržky svojich nádejí, dotýkam sa detských snov, vidím svoje ideály, prevŕtané guľkami sklamaní. Sledujem dávno určené ciele tiecť dolu Miljackou, nádej rásť v zelenom parku, vidím svoje lásky, pochované pod studenými kameňmi toho nekonečného množstva bielych pomníkov.

_______Krajina bije v rytme môjho srdca. Chvíľami pokojne, inokedy šialene, splašene, nepravidelne, no hlavne úplne samostatne, bez ohľadu na moje rozhodnutia.

_______Zhlboka sa nadýchnem vzduchu, úplne iného na aký som zvyknutá. Má zvláštnu príchuť slobody a pušného prachu. Vojna. Každý máme tú svoju.

_______Dlho som nevedela popísať stav, ktorý mám vo vnútri. Dlho som v sebe niesla pocity, na ktorých opis ľudské slová proste nestačia. Chce to čosi väčšie, hmotnejšie a expresívnejšie.

_______Finally I know how I feel.

_________________________I feel like Bosna.

Animálne

2007-08-19T16:28:00.000+02:00

_______Návod na to, ako sa dieťa (možno to bude fungovať aj u dospelých) môže dopracovať k vlastnému domácemu zvieratku. Pripravení? Tak teda štart...

_______Ako malá som mala psa u babky. Keď mi ho kúpili (akože Aprilka tento psík je len a len tvoj), mohla som mu vybrať meno. No nechajte dvojročné dieťa vybrať meno pre psa! Keďže som v tej dobe fičala na Daktari, dostal meno po škuľavom levovi – Klerenc. Moje sesternice a bratranci, neschopní správnej artikulácie ho volali Kredenc, ale mne to bolo šuma fuk. Bol to MÔJ pes.

_______Klerenc, asi 300 dedinských mačiek, sliepky a zajačiky u babičky boli super, no ja som chcela vlastné zvieratko. Teda psa. Také, ktoré by som mala k dispozícii častejšie ako len cez víkend. A ako každé dieťa som bagatelizovala argumenty ako „Kto to bude venčiť?“, „Čím to chceš kŕmiť?“ a „V paneláku by pes trpel.“ Ja som mala totižto plán.

Plán A
_______Otázka dňa: Ako sa dopracovať ku zvieratku do paneláku? Keďže jedným z hlavných oponentov bola mama so svojim presvedčením, že sa o živé stvorenie nedokážeme postarať, rozhodla som sa pre nasledovný postup, vrelo podporovaný mojou mladšou sestrou. Najprv začneme s menšími zvermi, postupne budeme zvyšovať náročnosť ich chovania a až keď sa mama presvedčí, že to zvládame, kúpi nám psa! Znie to fasa logicky, nie? Dokonca to aj fungovalo.

A tak padli prvé obete...
_______Začala som light - s dážďovkami. Niekde som totižto videla dážďovkovú farmu, kde si dážďovky vo veľkej sklenej nádobe robili tunely a chodbičky, veselo ukusovali lístie a hlavne - nepúšťali srsť a nepýtali sa von. Iniciatívne som u babky na záhrade vykopala zo päť obetí, kydla ich do plastového kelímku a hor sa domov. A teraz súťažná otázka: Ako dlho mi vydržali dážďovky? Ešte chvíľku vás nechám popremýšľať.... Máte? Neuhádli ste! Tie svine nevydržali ani cestu domov. Teda, keď som dorazila domov, tvárili sa dosť vláčne. Asi som im tú hlinu nemala tak utlačiť.

No dobre. Pokus dva. Akváriové žaby.
_______Ako každé správne dieťa som si vytvorila pozitívny vzťah k obojživelníkom, keď sme v mlákach s kamarátmi z prvého stupňa ZŠ lovili žubrienky. Tak sme si so sestrou zaobstarali dve malé akváriové žabky. Mojím mozgom zalomcoval nečakaný závan kreativity a tak som tú svoju pomenovala Frogy. Naše nové domácí mazlíčky sme umiestnili do 5 litrového pohára na uhorky (uhorky sme pred tým vybrali). To nám prišlo ale dosť kruté, lebo tie chúdence zelené stále plávali dookola, tak sme im z vreckového kúpili akvárko. Také s kamienkami, rastlinkami a slimákmi. To moju mamu prinútilo zaspomínať si na svoje detstvo, keď domov doniesla každé živé (prípadne položivé) zviera, ktoré našla a ako jej každé jedno živé (prípadne položivé) zviera moji starí rodičia vyhodili. A tak nám dovolila si k žabám nakúpiť rybičky.

_______Hurá, prvý úspech! Jedno malé víťazstvo však koniec vojny nerozhodne. A tak sme sa snažili preukázať sa, ako výnimočne skvelé a starostlivé majiteľky akváriových príšer. Poctivo som drhla akvárko, filter a každý kameň a rastlinku. Dva razy. Prvý a posledný.

_______Potom dostala kamoška Ofečka skvelý nápad (no dobre, mala ich viac, ale ten erekčný kladkostroj na liečbu impotencie teraz vyťahovať nebudem) a kúpila mi na meniny dve rybky. Samčeka a samičku. Vraj, aby sa párili a bolo ich véééľa. Nikto však Kaprovi (samčekovi) nevysvetlil podstatu rozmnožovacej teórie a tak to vzal z opačného konca a požral všetky ostatné rybičky vrátane svojej zákonitej. Tak sme ho prekrstili na Godzilu a darovali kamarátovi.

Victory!
_______V tom čase mala naša známa šteniatka (pre tých menej chápavých – nie ona, ale jej pes). A moja mama, úplne sama od seba prišla s nápadom, kúpiť si od nej jedno šteňa Yorkshirského teriéra. Keďže je alergická na srsť, do úvahy prichádzalo iba toto plemeno alebo tá plešatá mačka. A tak sme sa dopracovali k Sunny. Ku nej neskôr pribudla Julia, Frenky a Oscar. Oscar sa pôvodne volal Snoopy no ja som ho premenovala na Šňupi. Nie, nie preto že si rád snežil do ňufáčiku, ale preto, že stále kýchal. Mame sa to ale nepáčilo, a tak vznikol Oscar. Môžete však naňho volať všetkými tromi menami, nepočúva ani na jedno. Takže máme doma celý kŕdeľ psov, ktorých treba venčiť, kŕmiť, umývať a stále sa s nimi hrať. A kto sa o nich stará najviac? No predsa moja mama.

Domáce zviera – klapka II.
_______Keď som s kamoškou bývala na Kramároch, adoptovali sme si Frederika, ktorý k nám jedného večera priletel do obývačky. Frederik, bol veľmi milá, prítulná domestifikovaná mucha. Vždy večer, keď sme pozerali telku, si sadol na moje koleno a pozeral s nami. Problém bol v tom, že Frederik bol ešte veľmi mladý a hormóny s ním plieskali jedna radosť. A tak raz, keď sme sa vrátili z práce, priletel za mnou Frederik, s tými veľkými psačími očkami, že chce keksík. Pred večerou! Tak som sa mu snažila nežne vysvetliť, že sladkosti môže jesť až po večeri, ale on nie, on sa urazil, vyletel cez balkónové dvere a dva týždne sa neukázal. Potom sa vrátil v jedno sobotné popoludnie, pokorne so zveseným chvostíkom (nechcel nám porozprávať čo sa počas tých dvoch týždňov stalo), no naše naštrbené vzťahy už nikdy neboli ako pred tým.

Domáce zviera – klapka III:
_______Neviem prečo som vždy chcela bývať sama. Fakt netuším, ako mi taká kravina mohla napadnúť. JA a nikto iný v byte. Veď to je hra o zdravý rozum! No dobre, tak o to, čo z neho zostalo. Aby mi nebolo smutno, skamarátila som sa s chrobákom, ktorý žil v koberci na mojom záchode. Volal sa Steave, ale ja som ho mohla familiárne oslovovať Števko. Pre návštevy však zostával Steave. Naše priateľstvo však nevydržalo dlho, keďže som sa čoskoro musela odsťahovať. Občas si ešte vymiename vtipné mailíky, zakončené obligátnym "Veď vybehneme na kávu", ale obaja vieme, že Števko má radšej kakao.

Súčasnosť
_______Bývam s dvomi chlapmi. Zviera nepotrebujem. (Máme dosť živých vecí v chladničke.)

Future plan

_______Keď budem veľká a bohatá (milujem, keď takto začína nejaká veta), kúpim si leguána (Legi), chameleóna (Merlot), anakondu (Fluffy), jednu agamu (Agáta) a varana (Spike). Spikovi kúpim taký ten diamantíkový kolar a budem sa s ním prechádzať po Auparku. Ja si budem popíjať Take-away coffee a on sa bude kŕmiť okoloidúcimi Take-away čivavami.

_______Lizards rules! ;)

Marlborkine fragmenty

2007-07-31T12:38:00.000+02:00

Kto pozná moju kolegyňu Marlborku vie, že má špecifický spôsob ako zabávať ľudí. Nevedomky samozrejme. Má ten úžasný dar prehadzovať písmenká a slabiky v slovách a tvoriť tak úžasné novotvary. Je mi strašne ľúto, že som ich nezačala zbierať už skôr, ale o výber tých najlepších, ktoré si ešte pamätám, sa s vami rada podelím.

Jednoduché prešmyčky:

„Nemôžeš kričať na volanta za šoférom!“

„Idem odautovať parko.“

„Máme nejaké pivné divo.“

„Vedela si, že on je synov majiteľ?“

Degeneratívne vyjadrenia:

„Choď sa hanbiť do kucha!“

„Ktoré oko kuká na koké?“

„Jasné, splnilo to účet!“

„To sa ako vydaruješ?“

Marblorkina rada, ako sa má človek tváriť(?):
„Musíš sa variť spontánne!“

Marlborka dvíha telefón:
„Dobrý den, Marlborka pri televízore...“

Marlborka opäť dvíha telefón (práve sa chystajúc zavolať grafikovi):
„2654 8493, prosím?“

Marlborka opäť raz dvíha telefón (že ju k tomu stále púšťaju?) v domnení, že volá grafik:
„Jou jou!“
„Dobrý deň, tu agentúra XY...“

Choroby z povolania a maslo po prvé: (Nákup masla v hypermarkete)
„Kedy to má dátum splatnosti?“

Choroby z povolania a maslo po druhé: (Požiadavka na zabalenie masla po použití)
„Môžem to maslo zalomiť?“

Príslovia a porekadlá:

„Večera je múdrejšia ráno.“

„Keď berú, dávaj.“

„Lepšie ako hrdzavé oko.“

„Aká kopa radosti na starom železe.“

Múdrosti filozofického charakteru:

„Cítim sa tak nahá, keď som vyzlečená.“

Marlborka má narodeniny:
„Zasa som o deň staršia!“

„Uvidíš a budeš vidieť.“

„Mám nohy do pol stehien.“

Keďže je veľmi pravdepodobné, že ma Marlborka za tento post uškrtí (alebo mi vypáli oči cigaretou), môžete pridať aj svoje zaujímavé prebrebty. Nech vie, že nie je sama.

Kompenzácia

2007-06-04T19:13:00.000+02:00

______Dostávam sa do stavu kompenzácie. Pozná to každý a je úplne jedno čo potrebujete kompenzovať, odpoveďou (kompenzačným prvkom) je vždy jedlo (alkohol nie je kompenzačný prvok, alkohol je liek).

Deň prvý

______Začalo to predvčerom. Mala som strašnú chuť na niečoneviemčo, tak som do seba natlačila domáci slivkový koláč a polkruh syra s ušľachtilou plesňou (tá tam bola už keď som ho kúpila!). Zapíjala s Martini Dry. K Martinovi patria olivy takže jedno balenie položilo život za blaho mojej psychiky.

______Neznášam tofu syr, ale kedysi, počas brigády v makrobiotickej predajni som si vypestovala fyzickú závislosť na jednej konkrétnej Tofu nátierke so škrečkom. „So škrečkom“, nie „zo škrečkov“, ako počul Andrew. A že právnici vraj nepočujú len to, čo chcú. Dve črievka Tofu nátierky padli za obeť. Nestihla som si ísť ani pre rožtek. Asi po 30 sekundách som sa rozhodla, že rožteku je ľúto, že nesplnil svoje životné poslanie, tak som ho bohato ponatierala syrom (aby mal radosť) a zhltla. Doslova. Neviem aký je rekord hltaní rožkov, no mne sa ho podarilo zjesť na tri uhryznutia, pričom druhú polovičku rohlíka som do seba natlačila na jeden šup. A aby rohlíku nebolo v mojom bruchu smutno (to bol taký trochu depresívny rohlík) tak som mu tam poslala expresne ešte jeden.

.

Jazykové okienko alebo Teória raňajky
______Objasnime si v skratke čo znamená to čarovné slovo, ktoré ma dokáže ráno dostať z postele. Nie deti, sex to nie je, na to by ste ma o siedmej ráno neukecali. Hovorím o slove raňajky. Toto slovo nie je pomnožné, ako sa jazykovedci v tom ich ústave domnievali, ale jedná sa o množné číslo od slova raňajka. Pretože ja raňajkujem dvakrát. Raňajka jedna a raňajka dva. Takže raňajky. A nepleťte si raňajku dva s desiatou, tá prichádza až potom.

.

Deň druhý

Raňajka jedna: Dva chleby a tuniaková pomazánka.
Raňajka dva: Chlieb s tromi druhmi syra (Tzv. Quatro formagi mínus jeden), jedna uhorka.
Desiata: Čokoládová mliečna ryža, tyčinka Twix.
Obed: Špargľová polievka, zapekaná pečienka v zemiakovej placke, miska physalisu.
Olovrant: Miešaný šalát, opäť chlieb Quatro formagi mínus jeden, pol tabuľky orieškovej čokolády, guaranová Deli.
Večera: Tyčinka Dots, cestoviny zapíjané kečupom. (Áno, pijem kečup. Nie som normálna, aj to viem.)
Polnočná večera: Pribináček, pol balíka detských piškót, 4 jahody.

Deň tretí

______Potreba konzumácie potravy sa zredukovala čisto na potrebu konzumácie cukrov. Ako vravievala moja sestra: „Mám hlad na čokoládu.“

______Ráno sa v práci dostavila nutkavá potreba prehrabovať sa v hromade kancelárskeho odpadu, ktorý sa mi hromadí na pracovnom stole. Potreba hrabania sa ukázala ako veľmi efektívna – naďabila som na balíček gumových cukríkov s príchuťou koly. Radosť z archeologického objavu skončila, keď mi Marlborka ten želatínový blivajz vyžrala. Evidentne kompenzovala tiež, i keď netuším čo, lebo cigariet mala ešte dosť.

______Po obede v neďalekom stravovacom zariadení (lievance s džemom a tvarohom a ako dezert palacinky) som opäť začala prekutrávať kuchyňu a našla som zlatý poklad! Maryland Cookies!!! Chrúmem é-čka v tvare malých placičiek s hrudkami čokolády a vznášam sa v siedmom nebi.

______Neodkladný pocit žuť, jesť a kompenzovať ma opäť vedie do kuchyne a ja si varím kýbel kávy so šiestimi lyžicami sójového mlieka v prášku a štyrmi lyžicami cukru. Dožieram zvyšné cookies. Na schodoch povylievam asi pol hrnca kávy – som korunovaný idiot, tiež si musím liať kávu do hrnčeku kopcom.

______Výhoda mojej kancelárie (okrem toho, že v nej sídlim iba ja a ja) je to, že vyzerá ako skladisko. Je tam všetko. Preto som sa rozhodla znovu poodhŕňať zopár dokumentov a našla som čo som hľadala – Kitkat s arašidovým maslom (milujem limitované edície). Posledný mohykán z pondelňajšieho nákupu sladkostí na benzíke po ceste do práce.
.

______Mám otravu cukrom. Lietam po robote ako naspídovaná včela medonosná a pijem vodu po galónoch v snahe zriediť hladinu cukru v krvi na minimum. Vždy som túžila dosiahnuť stav absolútnej hyperglykémie...

Ticho

2007-05-24T19:59:00.000+02:00

A odrazu bolo ticho.

Už žiadne hádky, žiaden krik.

Rozvod.

Mala som desať rokov a už vtedy som vedela, že to bol ten najkrajší darček, aký mi rodičia kedy dali.

Už nikdy nebudem počuť krik a výčitky. Už nikdy sa nebudem schovávať do skrine, držiac si uši a spievajúc si Arabelu, len aby som nepočula hlasy svojich rodičov.

Už nikdy sa nebudem v kúte túliť k môjmu plyšovému zajačikovi a presviedčať ho, že to bude dobré.

Už nikdy nechcem zaspávať s pohľadom upreným do stropu a slovami: Bože, aj keď netuším či existuješ, prosím, daj aby to už skončilo.

Už nebudem z plných pľúc kričať do vankúša, tak aby to nik nepočul.

Už žiadne lietajúce predmety, žiadne rozbité sklá, žiadna krv na ostrých črepinách.

Už žiadne hádky o peniazoch, otcovej nevere, babke, problémoch.

Ten tlak, vo všetkých izbách bytu, mala som pocit, že sa zadusím, že sa zadusím v tom napätí, v tom vzduchu čo sa dal krájať. Potrebovala som von, von, VON! Preč od problémov, preč od hádok, preč od výčitiek, kriku, plaču a búchania dvier. Bežala som, stále som bežala, bolo jedno kam, chcela som len mať ten pocit, že mám možnosť sa od toho vzdialiť.

Pamätám si otcovu tvár. Tak prázdnu a nečitateľnú.
Pamätám si mamine oči. Vždy červené, plné sĺz a bolesti.

Odrazu bolo ticho.

Proste kľud.

Ale tie hlasy z mojej hlavy a snov nevymizli. A ani nikdy nevymiznú.

To, čo nezmizlo bolo detstvo prežité v totálne disfunkčnej rodine. To, čo nezmizlo je moje nevyvrátiteľné presvedčenie, že každý chlap sa raz zodvihne a odíde.

To, čo tu ostalo, sú spomienky, jazvy na duši, slzy, ktoré sa stále vracajú, smútok, nenávisť, sklamanie, ľútosť a strach. Strach, že ako milióny ľudí predo mnou aj ja budem kopírovať život svojich rodičov.

Vždy som tŕpla, keď ste sa mali stretnúť. Deja vu. Opäť hádky. O výchovu, alimenty, názory... Čert mi bol dlžen, že ste vy dvaja na seba narazili.

Mami, nenávidím...
...ten tvoj fanatický optimizmus. Ten úsmev, ktorý si pravidelne nasádzala ako okuliare či rúž. Nenávidím tvoje presvedčenie, že každý ti chce len ublížiť.

Ale aj tak viem, že som ako ty. Viem, že by som trpela rovnako.

Tati, nenávidím...
...to tvoje rozhodnutie. Tú tvoju neprístupnosť, nekompromisnosť, to tvoje odmietanie. Nenávidím, že vždy meškáš a nenávidím tú tvoju ľahostajnosť.

Ale aj napriek tomu ťa chápem. Lebo ja by som zrejme urobila to isté. Lebo som ako ty, aj keď nemeškám. A to ma sere zo všetkého najviac. Že som ako ty a ty to nevidíš.

Ale mohli by ste mi dať ešte jeden darček. Zarámovaný súdny príkaz. O tom, že sa jeden k druhému nesmiete priblížiť na menej ako jeden kilometer. Nechcem už počuť vaše dve mená v jednej vete...

Rozprávka o nevere a pomste

2007-05-17T22:41:00.000+02:00

Kde bolo tam bolo, bol raz jeden zvonček. A ten zvonil ako najatý...

„Crrrrrrrrn!“
Rozhodla som sa ho ignorovať a otočila sa na druhý bok.

A znovu.
„Grrrr...“ zahrabala som sa ešte hlbšie do perín. V sobotu nič dôležité neriešim.

A zasa.
Posadila som sa a pozrela na hodinky. Pol jednej! Sobotná obedná siesta. Ktorý bezbožník ma otravuje v takúto hodinu?!

Mrmlajúc si slová s ťažkým vulgárnym obsahom a snažiac sa natiahnuť si na seba aspoň nejaké tielko, som sa došuchtala na chodbu. Vo dverách ma čakala silne nalíčená Zuzana s make-upom roztečeným od sĺz.

„Ten haj-zel chrá-á-pe s-s manžel-kou môj-môjho šéfa!“ vypadlo z nej miesto obvyklého „Ahojky“.

Zamyslela som sa (takto skoro po ránu mi to trochu trvá).
„Možno ti chcel iba zabezpečiť zlepšenie tvojej platovej situácie.“
Nahlas zavzlykala na nesúhlas môjho triezveho a pragmatického riešenia a vletela mi do obývačky. Po chvíľke uvažovania (kde som, čo sa deje a prečo kurva ešte nespím?!) som sa pobrala za ňou.

Zuzana so svojim roztečeným makeupom nápadne pripomínala smutného míma spod Eiffelovky a nervózne žmolila vreckovku o veľkosti kuchynskej utierky.

„To je taký kretén!“ zavzlykala opäť a hodila sa rozmazanou tvárou na jeden z mojich bielych vankúšov. Pichlo ma pri srdci. S maličkou dušičkou som mrkla na tu Warholovskú verziu Turínskeho plátna, čo mi Zuzana nechala na obliečke a potichu povzdychla. Ak to nevyperiem, dám to zarámovať a tvrdiť, že je to Andyho originál.

Pre krátkosť času (a nezáživnosť obsahu) nasledovná hodina v skratke – chlácholenie, utešovanie, nadávanie na mužskú rasu, dva zelené čaje a štyri vodky. A potom...

„Musíme sa mu pomstiť,“ vyhlásila Zuzka rozhodne, keď jej pomaly dochádzala zásoba sĺz a nadávok.

„My?“ opýtala som sa prekvapene. Ak som sa doteraz nezobudila, tak toto ma prebralo definitívne. Ako by ma nepočula a pokračovala ďalej:

„Zbalíš ho a potom okašleš.“
„Skutočne výborný a originálny plán,“ zasmiala som sa.
„Zraníš tým jeho ego, to je to najcennejšie čo má.“
„Zuzi, nehnevaj sa, ale takto to nepôjde.“
„Tak sa pomstíme tej cundre.“
„No počkaj, manželku tvojho šéfa baliť rozhodne nebudem.“
„Stačí ak zbalíš môjho šéfa, ona to zistí a bude to!“
„Počúvaj, toto je scenár ako zo zlého porna.“
„April musíš mi pomôcť, musím sa tej odpornej ženskej nejako zbaviť, ja ho chcem späť!“

V tejto chvíli sa v mojej hlave ozvalo čosi ako škrípanie bŕzd, náraz a rinčanie skla.

„Tak moment,“ pokúšala som sa znieť pokojne, napriek stúpajúcej hladine môjho adrenalínu, „hodinu sa tu vyplakávaš aký je to hajzel, čo ti urobil a ty ho vlastne chceš späť?!“ Pokus nevyšiel. Zvýšený tón môjho hlasu ju zrejme zaskočil, tak som využila dve sekundy jej verbálneho omráčenia a pokračovala v slovnej sprche:

„Nechápem prečo sa tak trápiš. Dva roky si strávila s chlapom, ktorý permanentne zabúda na všetky sviatky, vrátane Vianoc, snažil sa pretiahnuť tvoju sestru a pokiaľ viem, tak sex s ním nikdy nestál za to!“ rapotala som podráždene.

Spýtavo sa na mňa zamračila, no ja som mlela ďalej:
„Ale no, netvár sa tak prudérne, myslíš si, že nikto nevie o tvojej zbierke vibrujúcich elektrospotrebičov? Keby som ja mala frajera, ktorý má penis dlhý 7 cm a to je merané od pupku, tak si tiež nejaký zoženiem.“

Po tomto preslove na mňa pozerala ešte škaredšie. Mám pocit, že jej hnev si práve našiel iný target.
„Ja ho ale milujem!“ rozkričala sa na mňa.
„Tak prečo sa mu teda chceš mstiť?“
„Aby pochopil čo urobil a vrátil sa ku mne.“

Chvíľka ticha. Pomaly mi dochádza, že logickou argumentáciu tu nič nedosiahnem tak skúšam zmierovaciu taktiku a kalorický hlások.

„Zuzička prepáč, prosím ťa, ale choď sa osprchovať, odlíč sa, pospi si pár hodín a porozprávame sa, keď budeš schopná racionálne uvažovať. Ja ti sľubujem, že dovtedy niečo vymyslím. Ale najprv sa potrebujem vyspať. A ty tiež,“ popri tomto monológu som Zuzku nenápadne postrkovala smerom ku dverám.
„Takže zavolám ti. Drž sa!“ Plesk! Pre istotu som ešte na dvakrát zamkla.

Ďalšie dve hodiny som sa v zvláštnom polospánkovom stave gúľala po posteli. Snívalo sa mi, že som v zasadačke a hádžem očkom po veľkom vibrátore, ktorý nám rozpráva niečo o krátení prémii. Po ľavej ruke sedí známy pán s okuliarami a strapatou bielou parochňu a pýta si odo mňa autogram. Na saténovú obliečku.

A záver rozprávky? Zuzička si našla akéhosi experimentálneho, prírodne založeného maníka s ktorým sa v jeho záhradke naučila vyrobiť z umelého jazierka vodné bongo. Keď si ho končene doviedla domov, zistila, čo skutočne znamená slovo „experimentálny“. Ich nezáväzný sexuálny vzťah však skončil v tom okamihu, keď si bongo maniak strčil jej obľúbený trojrýchlostný Women lover s perličkovým pásom do zadku.

Nedávno si však narazila nejakú hokejovú celebritku.
Na otázku aký je, na mňa sprisahanecky žmurkla:
„Íqvé tykve, ale pícht, to umí :)“

Keď mozog neštartuje, požívanie nemrznúcej zmesi nepomôže

2007-04-16T20:29:00.000+02:00

______Dnes je nahovno deň. Záťažový stupeň 700.
Nízky tlak mojej selekcii dopamínu v mozgu nerobí dobre.
Mám pocit, akoby ma predošlú noc ktosi vytrvalo trieskal kladivom.

______Po dvoch mesiacoch úspešného varenia ranného Green tea (ráno čajík, kávička až poobede), som si dnes ráno musela uvariť kofeínového zabijaka v obave, aby som netresla ksichtom o klávesnicu. Nemám rada otlačené cvbnm na líci.

______Nezmyselne civím na hodinky. Jedna minúta má v prepočte 360 sekúnd. Všade naokolo počujem hrozivé hlasy šepkajúce „Uzávierka!“. Hajzli.

______Marlborka bude najbližšie tri noci zo sna vykrikovať zúfalé vety typu „Ale to už je v tlači!“ a podobne. U mňa strach s posranej inzercie a niekoľkotisícovej straty síce odpadá, ale aj tak sa mi od nervov kučeravia vlasy. Ešte šťastie, že si neobhlodávam nechty, lebo o chvíľu by som vyzerala ako Venuša Milónska.

______Som úplne vypatlaná, blúdim po kancelárii ako stratené šteniatko a ničomu nerozumiem. Dnes je proste deň blbec. To sú tie dni, keď sa mi nič nedarí, môj mozog nedokáže naštartovať a aj vytiahnutie mincového košíka spred Tesca je pre mňa zložitý logický hlavolam.

______Pri mojom povolaní sú takéto stavy rizikové, keďže som 100%-ne závislá od toho, čo môj mozog vyprodukuje. Jedna vec je, keď vás nekope múza, vtedy človek dokáže aspoň mechanicky čo-to napísať, ale keď vám mozog namiesto myšlienok v hlave produkuje len jeden rezignovaný alarmujúci tón, je to na päť písmen. A to slovo začína na K a končí na OKOT.

______Dnes ráno som sa pri pohľade na tmavomodrý Opel pred nami normálne zamyslela – „Hm, prečo má to auto rakúsku ešpézetku, ale Opel Astra je napísané po slovensky?“
Áno drahí priatelia, aj takéto úvahy blúdia Aprilke v hlave, keď tam nič iné nieje.

______Spomenula som si na motto na našom oznamku zo strednej školy: Kto má v hlave prievan, tomu nesplesnivejú myšlienky. Ja len neviem prísť na to, či mám ten prievan, alebo mozgovú plieseň.

______No rozhodne mi to dneska nemyslí.
______Rezignujem. Idem si urobiť ďalšiu kávu.

Poviedka

2007-03-31T09:52:00.000+02:00

Pršalo.
Parkety podivne praskali a Pandoru prepadla panika. Pevnejšie sa pritúlila k Paolovi a potichu premýšľala.
„Prečo práve pozajtra?“ pýtala sa prázdna v priestore.
Potrebuje prísť na podstatu problémov. Pretože problémy pribúdajú.
„Prečo polemizuješ?“ prebral sa Paulo. „Pospi si, potom sa porozprávame.“
Potom už len pokojne pochrapkával, no Pandora Paolove pospávanie prebdela premýšľajúc o plánovanom potomstve.

Poobede Paolo prišiel na Palermovu pätnásť, prstami poklopal po plechu a prekročil prah.
Plukovník podvihol pohľad.
„Presne, pán Perello! Posaďte sa prosím.“
Paolo si prisadol k plukovníkovi. Potrebovali prebrať prioritné problémy. Plukovník podporoval politiku a potreboval posily.
„Práca pre pravého patriota,“ povedal plukovník a potľapkal Paola po pleci, „podpíšte prijímacie papiere.“
Paolo posúchol.

Piatok podvečer priniesol prekvapenie.
Pandora poctivo poupratovala, poliala petúnie a pustila sa do pečenia pagáčov. Popritom si pospevovala pesničky z Pomády.
Paolo prišiel a potichu sa posadil. Pôsobil posmutnelo.
Pochopila a prisadla si.
„Poletíš?“
„Poletím. Pondelok po pol piatej.“
„Potrebuješ preukázať pýchu? Postrelia ťa!“
„Prestaň preháňať.“
Pandora povzdychla. Pokúsil sa ju poláskať, Pandora ale potrebovala pokoj.
Preto o pár minút prechádzala parkom k Patrícii.

„Potrebujem piť,“ povedala prosto Patrícii.
„Počkaj päť minút. Pôjdeme do pubu pod Platanom?“

„Prosím si pizzu s prosiutom a picollo,“ poprosila Patrícia.
Príťažlivý Peter s perfektnými perami (a podľa Patrície aj parádnym penisom) popísal požiadavky na papier a pozrel na Pandoru:
„Prinesiem?“
„Potrebujem promile.“
„Prirodzene,“ povedal plný pochopenia a priniesol poháre.

Pred pondelkom Pandora potichu pobalila Paola.
„Pusinka, si v poriadku?“
„Pravdaže,“ prikývla, no pocity v nej pukali, praskali a pálili.
„Potrebuješ ponožky,“ prekryla plač a prihodila pár prešívaných ponožiek.

„Pusto a ponuro,“ pomyslela si Pandora, keď Paolo pristál na protiľahlej pologuli. Pozrela na ich podobizne. „Prekrásna Pandora,“ povzdychla si, „prekrásna, ale prekliata.“
„Prečkám prázdno,“ prehovorila priamočiaro, „počkám na Paola.“

Po prázdninách prišla pošta.
„Píše Paolo!“ potešila sa Pandora. Pretrhla papier a prebehla pohľadom písmená. Pomaly prečítala posledných päť... mŕtvy*.

*mŕtvy – právoplatne patriaci peklu.

Písané za pomoci Pecky. Poradila Paolove priezvisko a prísne prehodnotila písmenká postu.

Záhradníčka

2007-03-21T21:02:00.000+02:00

______Milé dámy, milí páni, prišla jar. No dobre, viem že tohtoročná jar prišla hneď po minuloročnej jeseni, ale nič poetické mi k tejto tragickej skutočnosti spôsobenej globálnym otepľovaním, nenapadlo. Nevadí, pokračujeme ďalej:

______A keďže máme opäť raz uzávierku, rozhodla som sa nazhromaždený psychický tlak (Do kelu ja nič nestíham, nič ma nenapadá, čo mám sakra robiť, a prečo tu mám taký bordel?!?) vyventilovať iným spôsobom, ako vyrovnávaním kancelárskych spiniek. A tak som sa, vzhľadom na tú jar, rozhodla pustiť do úpravy našej firemnej záhradky.

______Majitelia zariadili záhradu rovnako schizofrenickým spôsobom ako postavili celý dom. Preto sme ju hneď po presťahovaní podrobili menším úpravám. Zo skalky som vtedy vykopala jahodu (?!?) a presadila do črepníka. Nie, že by to tak bolo lepšie, no nechcelo sa mi kopať jamu medzi brečtanmi. Šéfka no.1, ktorej balkón vyzerá ako miniatúra dažďového pralesa dotiahla z Baumaxu rašelinu (množstvo na zasypanie všetkých dier na D1), a asi trilión skalkoidných rastliniek. Keďže sme ich minulý rok inteligentne rozmiestnili tak, že tie plazivé sme posadili na vrch skalky, začala som strihaním previsov, snažiacich sa udusiť tie malé chúďatká dolu.
.

______Rátam nedostatky našej záhrady: bordel naviaty prostredníctvom Foukáčka (akože vetra), absolútne nahovno nasadená azalka, tráva medzi kachličkami, jedna ruža, ktorej dva stonky sa pretekajú, ktorý rýchlejšie dočiahne na balkón na prvom poschodí, záplava buriny - všade, umierajúci trs levandule (v skalke!) a ešte k tomu sa brečtany a ďalšie popínavce, snažiace sa zakryť tú tragickú stenu čo nás oddeľuje od susedov, pustili do svojej úlohy s takou vervou, že úspešne pokryli chodník aj gril, ktorý už rok sľubujeme použiť.

______Rozhodla som sa na začiatok ostrihať rozkošatenú levanduľu, ktorá síce vyháňala prvé jarné lístky, no pomedzi tú spleť suchých minuloročných pahýľov nebolo nič vidieť. Chcela som ju ostrihať skôr ako sa preberie aj zvyšok hmyzu zo zimného spánku a uprostred zanieteného strihania tam na mňa vyskočí nejaký spiderman. Stresových situácii mám v robote dosť a som presvedčená, že prvý infarkt myokardu by mohol ešte pár rokov počkať.

______Naše dva oleandre v gigantických terakotových črepníkoch, ktoré sme v decembri naivne premiestnili do skladu, aby nám cez zimu neumrzli, som opäť vytiahla na terasu. Jeden sa síce tvári, že zimovanie v sklade neprežil, no ja mu to nežerem.

______Nebotyčnú ružu som dvoma profesionálnymi šmikmi (šmik jedna a šmik dva) oskalpovala a odrezky šupla do fľaše od Mitickej. Ja viem, že ruže sa sadia na jeseň do zeme a pod sklo, ale pokúsim sa o improvizovanú jeseň v skladových priestoroch nášho firemného domu. Keďže oleandre uvoľnili flek.

______Potom prišla najväčšia lahôdka – popínavce. Ako udatný rytier som sa vrhla na záchranu záhradného grilu, ktorého sa zmocnil brečtan a to druhé plazivé stvorenie, ktoré neviem ako sa volá, ale ťažko sa to vytrháva z betónových kachličiek. Tie premýšľavé beštie si mysleli, že keď sa začnú obkrúcať okolo zimnej zásoby dreva (štyri polená a dve triesky), tak sa zľaknem (pavúkov žijúcich po grilom), no ja, značne podgurážená štvrtou kávou a tretím zeleným čajom, som sa nebojácne chopila záhradných nožničiek a pustila sa do boja (bože dnes mi to ale ide...).

______Záver mojej krvavej symfónie zažila rozšafne rastúca azalka, ktorú som skrátila o 90% jej pôvodnej dĺžky.

______Po tom, čo celý deň svietilo slnko, začal fúkať vietor až vtedy, keď som krvopotne pohrabala všetky časti suchých odstrižkov na jednu kopu. C´est la vie...

______Večer ma bolel chrbát jak roľníka, ruky som mala celé dorezané a ešte stále som vysmrkávala malé kúsky suchej levandule. Nehovoriac o tom a vyfetovanom stave, v ktorom som sa vďaka tejto byline nachádzala.

______Jeden deň v prírode (rozumej – podvečer vo firemnej minizáhradke) je proste na nezaplatenie. Vrelo odporúčam.

Hľadám nový job...

2007-03-03T18:58:00.000+02:00

...ako plyšový medvedík na dobrú noc.

Zabudnite na chvíľu na všetky perverzity, ktoré ste počas obdobia prebúdzania hormónov so svojimi plyšákmi robili. Ja hovorím o tom túlení a objímaní, teple a pocitu, že nie ste sami. Nie, nie ten pocit, aký mal ten chlapec v Šiestom zmysle. Mám na mysli ten pocit istoty, keď je niekto pri vás.

Ja v podstate som taký plyšový macko. No dobre, nie som taká tučná a chlpatá ale som milá, nežná a prítulná. Navyše v noci ani nechrápem, nerozprávam zo sna a ani zubami neškrípem.

Zamestnávateľ môže byť muž alebo žena, keďže nejde o žiadne sexu podobné aktivity (a ani o sex) iba o spánok.

Výhody plynúce pre mňa:

- Objímanie je zdravé a ja chcem byť zdravá.

- Keďže v júny moja rodina zdrhá z hlavého mesta a zo mňa sa stane oficiálny bezďák, budem mať aspoň kde spať.

Výhody plynúce pre zamestnávateľa:

- Objímanie je zdravé a vy všetci chcete byť zdraví.

- Použitie plyšového medvedíka (rozumej April) zaručuje pohodlný a plnohodnotný spánok po celú noc a príjemné zobudenie sa do nového dňa.

- Najväčšia výhoda: No predsa ja! Výhra v Euromiliónoch je oproti mne v posteli iba balená dažďová voda.

Záujemcov prosím o zaslanie svojho stručného CV, miesta bydliska a typu používaného spacieho úboru na môj mail.

Ak ho neviete nájsť, mrknite do profilu.

Ak ho stále neviete nájsť, navštívte vášho optika.

Ak neviete nájsť ani optika, tak vám asi už len Pán Boh pomôže...

Minulé životy

2007-02-26T20:48:00.000+02:00

Na úvod jedno varovanie: Deti, neverte horoskopom v časopisoch! Dosť možné, že som ich písala ja.

A teraz už poďme k téme: Jedna známa ma raz v rámci náplne mojej práce odkázala na istú horoskopoidnú stránku. Okrem všakovakých zaujímavých vecí som narazila na toto. Vďaka vášmu dátumu narodenia a iných nezbytností vám to vyzistí, čo ste boli v minulom živote. Podľa tohto „veštenia“ som bola v minulom živote šľachtičná v Ohiu. Takže bacha na mňa, mám modrú krv (nieje to nezdravé?).

Pozor, teraz sekcia „Blondínečka“:
= A to som akože šľachtila, dobytok či čo? Lebo ja by som radšej šľachtila ruže, alebo tak. To by šlo. A nebol by potom lepší výraz šľachtička než šľachtičná? =
Koniec blonďavej sekcie.

Osobne dosť pochybujem, že pred zhruba 1000 rokmi (ako tvrdí tento virtuálny veštec) existovala v Ohiu nejaká šľachta. Možno som bola nejaká Ribana Aprílová dcéra náčelníka Zahmlený mesiac nad prériou kúpajúcov sa v svetle zapadajúceho slnka. V indiánskom jazyku Thluj Bhe.

Zomrela som vraj ako 58 ročná. Neviem síce, kedy zomriem tento život, ale približne viem ako. Nebude to klasická smrť, ktorej podliehajú ostatní bežní smrteľníci ako rakovina, dopravné nehody či teroristické útoky. Nie. Ľudia ako ja zomierajú zvyčajne komickou a bizarnou smrťou. Napríklad na mňa padne svietiace M z nápisu McDonalds, keď budem len tak lážo-plážo prechádzať okolo alebo ma uhryzne besná lienka prípadne zaspím s hlavou na dvojplatničke.

Ja by som chcela zomrieť tak, že si večer ľahnem a ráno sa už zobudím mŕtva. To je super smrť. Ale takú ja mať nebudem :(

Budem rada ak mi dáte vedieť čo ste kto ste, nech viem, s kým to tu mám do činenia :)

Môj žolík: Priateľ na telefóne

2007-01-22T16:33:00.000+02:00

Ona: Áno?
On: Sklamala si ma.
Ona: Aj ja ťa rada počujem. A čím takým strašným som sa previnila?
On: Čítam si tvoj blog pravidelne...
Ona: ...a dokonca až jeden krát si sa k nemu vyjadril...
On: To s tým nemá nič spoločné!
Ona: Ako to že nie? Si môj najlepší kamarát a odkedy prestali vyrábať malinovú Dolinku si jediná vec v živote, na ktorú sa môžem spoľahnúť!
On: Ja som vec?
Ona: Musím odpovedať?
On: Si neuveriteľná.
Ona: Ja viem. Ale teraz k veci. Čo si to chcel?
On: Ja? Aha! Že som sklamaný.
Ona: Túto časť som už raz počula, daj záver.
On: No, čítam si tvoj blog pravidelne...
Ona: Sakra aj toto som už počula! Môžeš sa prestať hrať na verejnoprávnu televíziu počas vianočných sviatkoch a od repríz prísť k pointe?!
On: Som sklamaný, lebo nepíšeš čo som si myslel.
Ona: Odpusť, že píšem to čo si myslím ja a nie ty. Čo bude lepšie upáliť ma alebo stiahnuť z kože zaživa?
On: Nie! Myslím tým, že nepíšeš články aké som si myslel, že budeš písať, nie že nezachytávaš moje myšlienky.
Ona: Nezachytávať tvoje myšlienky je dosť náročné, hlavne keď mi námesačný voláš o tretej v noci.
On: Stalo sa to len raz!
Ona: Hej a odvtedy si na noc vypínam mobil.
On: Dobre, dobre! Môžeme sa vrátiť k podstate veci?
Ona: Nestraš! Ono to má podstatu?
On: ....
Ona: No dobre, tak gou ón...
On: Ach jaj... čakal som od teba, že budeš písať niečo také ako kedysi.
Ona: ....
On: Keď si písala tie fejtóny a erotické poviedky...
Ona: Ty si čakal, že toto bude niečo ako internetový manuál ako sa promiskuitou a zlými sexuálnymi návykmi dopracovať k permanentným depresiám a obsedantne kompulzívnym poruchám?
On: Ja som nepovedal, že to má byť o tebe...
Ona: Ha, ha, ha. Povedala som, že si môj kamarát? Beriem späť...
On: No neviem, kto kvôli tebe utekal o polnoci do Tesca kúpiť ti tvoju citrónovú zmrzlinu, keď si mala depky a kto ťa tri hodiny počúval, keď si bola na dne a...
Ona: ...Ok, to stačí! Ja viem... Ale nemusíš byť taký uštipačný, to je moja robota...
On: Prepáč. Tie poviedky sa mi ale fakt páčili...
Ona: Boli len dve!
On: Ale obidve som prečítal!
Ona: Ty vieš čítať?
On: Ááá je to tu. Už som sa bál, že dneska mi už nič nešplechneš do tváre. Nežná ako doktor Mengele. To mám na tebe rád.
Ona: Aj ja ťa ľúbim.
On: Vieš čo nechápem? Ako môže byť také milé nežné dievčatko zároveň taká strašná beštiálna mrcha?
Ona: A ja zase nechápem, ako si mohol pretiahnuť Martinu Fejovú. Fuj, keď vidím tú ženskú, mám neodkladnú chuť vyhrabať z Hviezdoslavovho námestie jednu uvoľnenú kachličku a mlátiť ju tým, kým nebude pripomínať tú vec, čo nám dávali na základke v jedálni pod názvom fazuľový prívarok.
On: Vieš čo je na tebe úžasné?
Ona: To, že viem hýbať jednou nosnou dierkou?
On: Nie. Tvoja schopnosť v priebehu troch sekúnd a na jeden nádych vymyslieť a vybľabotať takéto súvetie.
Ona: Čo už. Som výnimočná ako ďaleko len dovidíš a ešte aj za roh.
On: Takže čo bude s tými poviedkami?
Ona: Nemôžeš si čítať tie dve dokola?
On: Nie. Dúfam, že keď nabudúce otvorím tvoj blog, tak tam uvidím niečo zaujímavé.
Ona: Óká, tak napíšem niečo o tebe.
On: No to určite...

(Aspoň) Jeden muž pre mňa

2007-01-04T16:27:00.000+02:00

---Rozhodla som sa prestať byť spokojná iba s tým čo sa mi ponúka a potom si trieskať hlavu s otázkou, ako som mohla klesnúť tak hlboko a zahadzovať sa s takými idiotmi. Česť dvom-trom výnimkám. Tí sa zahadzovali so mnou. Rozhodla som sa teda, nájsť ideálneho muža. Pre seba samozrejme.

---Normálne človek potrebuje životný pád na hubu prípadne zo štyri sedenia u kvalifikovaného psychiatra na to, aby sa nakopol k radikálnym riešeniam. Mne stačili dve fľašky detskej výživy a dve-tri vodky. Čiže päť. (Podľa Burianovskej matematiky: „Jedno vejce nebo dvě vejce, jsou tři vejce.“)

---Väčšina pátraní po ideálnych partneroch troskotá na neschopnosti ľudí formulovať svoje požiadavky. Schválne - opýtajte sa niekoho, koho máte po ruke, ako by mal vyzerať jeho ideálny partner. Určite padne slovo úprimný a podobné blá blá klišé. Rozhodla som sa teda zadefinovať, čo od života očakávam, aby sa mi to potom ľahšie hľadalo. A kde by sme v tejto dobe hľadali úprimného človeka, všakže?

---Moje takmer skromné požiadavky na „muža mojich snov“:

---o Podmienkou je heterosexuálna orientácia. (To neznamená, že máte teraz prestať čítať, chalani).
---o Viem, že chlapa, ktorý by nebol ješitný nenájdem, takže by som si prosila takého s minimálnou dávkou ješitnosti.
---o Nesmie považovať froté ponožky v sandáloch za normálne.
---o Musí nenávidieť kôpor a lečo aspoň tak intenzívne ako ja. Žiadne kôprové omáčky ani mŕtve paradajky vyvárať nebudem.
---o Mal by vedieť po nemecky, aby neprevracal oči a nedurdil sa vždy, keď zavrhnem plnohodnotný program slovenských televízii a prepnem na PRO7.
---o V žiadnom ani len najkrajnejšom prípade to nesmie byť bývalý akejkoľvek mojej kamošky, známej či rodinnej príslušníčky.
---o Mal by byť tým správnym spôsobom šialený. To nieje ten stav vyžadujúci ústavnú liečbu.
---o Musí vedieť dobre klamať. 100%-ne pravdovravní ľudia neexistujú a ja neznášam zlých klamárov.
---o Môjho dokonalého chlapa nikdy v živote nenapadne otázka: „A koľko si ich mala predo mnou?“
---o Keď príde reč na budúcnosť, deti a ja navrhnem adopciu, nespustí prednášku o význame „vlastnej krvi“.
---o NESMIE lipnúť na svojej matke.
---o Nemal by byť alergický na psov ani mačky. Miau...
---o Nechcem chlapa, z ktorého sa mi pri prvom stretnutí roztrasú kolená.
---o Nechcem chlapa, ktorému sa pri prvom stretnutí roztrasú zo mňa kolená.
---o Nesmie byť panic. Nemám pedagogické vzdelanie, nič sa vyučovať nebude.
---o Mal by mať súrodencov. Mladších. Stačí aj jeden.
---o Chcem muža, ktorý vie, čo je to padnúť na dno a znovu vstať.
---o Mal by mať kladný vzťah k umeniu (surrealizmus v akejkoľvek podobe) alebo aspoň lojálny prístup.
---o Mohol by mať tmavohnedé oči. Také, v ktorých by som sa pravidelne a s neuveriteľným pôžitkom topila.
---o Neviem prečo, ale viac mi imponujú nižší muži, no to nieje podmienka.
---o Dodatok – nie nižší ako ja!
---o Ak zistím, že začína byť ako môj otec, pravdepodobne mu rituálne odrežem hlavu.
---o Nechcem chlapa, ktorý si ma zaslúži. Teda – ak každý v živote dostane to, čo si zaslúži, tak to bude týpek s veľmi pohnutou minulosťou ak od života vyfasuje takú potvoru ako som ja. Takže v prípade že existuje nejaká spravodlivosť, pevne dúfam, že niekde v tých zadeľovacích zoznamoch vznikne chyba a mne pridelia niečo normálne. Ja by som si vlastne tiež nezaslúžila princa na bielom Lamborghini.
---o A v neposlednom rade – zbaliť musí on mňa. Ja už rozhodne žiadne markantnejšie aktivity vyvíjať nebudem. V konečnom dôsledku sa mi to vždy vypomstí.

---To je zatiaľ všetko čo sa mi podarilo zosumarizovať.
---Ak máte v okolí potencionálneho záujemcu, ktorý spĺňa vyššie uvedené požiadavky a má záujem zoznámiť sa s Beznádejnou Aprílovou, odkážte ho na môj mail. Tak o tri-štyri roky, keď už budem schopná viesť normálny vzťah.

Škráble a kultúrny večer

2006-12-12T12:03:00.000+02:00

Mal to byť pokojný večer, spríjemnený spoločenskými hrami, pohárikom šampanského a zvyšnými zákuskami z päťdesiatky. Spať sme sa ukladali niekedy medzi štvrtou a piatou ráno...

Marlborka na nejakej tlačovke vyfasovala Škráble a tak sme sa rozhodli vyplniť nasledujúce hodiny pokojnou a kultivovanou hrou v štvorici.

Hneď prvá hra bola na hovno. Po treťom ťahu som vo svojej koľajničke mala písmenká: Z, A, A, O, O, O, O a ani za Boha živého som z toho nevedela vytvoriť niečo zmysluplné.

Nevypočitateľný, ktorý sedel oproti mne mal Ŕ, Ĺ, Ú, Ä, Ľ, X a E. Tak sme sa v nasledujúcej hre rozhodli prísne pravidlá trošku popustiť a neprihliadať až tak na gramatiku, dĺžne a mäkčene. No po dvoch fľaškách de Luxe, 1 a pol litri bieleho a práve načatého červeného sa však akékoľvek pravidlá dodržujú veľmi ťažko. Dôležité bolo si dané slovo dostatočne a presvedčivo obhájiť.

A tak na hracej doske postupne vznikali slová ako Pagamáhus, dotrtazaný, visúm, päĺ, môčiť, vodonyl, mrň, žabatie, ľáďiň, vrubjak, midľo, metafón či jéterče.

Ak vám tieto slová nič nehovoria, dovoľte aby som vám analfabetom niektoré objasnila – vrubjak je nôž na vrúbky, ľáďiň je ten terorista, metafón je teraz už historický telefónny aparát z mety, päĺ je taký žltý prášok na kvetoch na ktorý je každý druhý alergický, Paga je sused z dolného konca, ktorý má hus a pri všetkej počestnosti vám nevysvetlím, aký je to dotrtazaný.

Už je to jasné? Takže ak budete niekedy chcieť stráviť večer niečím duševne plnohodnotným, môžete ísť pokojne do divadla, navzájom si predčítavať klasické sonety či hrať inteligentné hry, no pokiaľ budete toto všetko podnikať s takými perverznými prasatami ako ja, nič kultúrne z toho nebude. Akurát tak posteľné obliečky pokrstené troma druhmi vína.

Vianoceee

2006-12-06T13:24:00.000+02:00

Možno mi to neuveríte, ale nemám rada Vianoce.
Všeobecne nemám rada sviatky, počnúc Valentínom, mojimi narodeninami (v deň výročia Hitlerovho údajného úmrtia) a sadistickou šibačkou. Silvester na tomto zozname figuruje samozrejme tiež a čím je bližšie, tým poprednejšie miesto v rebríčku mu patrí.

Jediné, čo je na Vianociach dobré, je jedlo – konkrétne vanilkové rožky. A varené víno. Možno by som do tejto úzkej kategórie zaradila aj celodenné kaprenie pri rozprávkach, ale ktorý zamestnaný, ak práve nieje na péenke má na to čas?

To že sviatky pokoja a rovnosti sú skôr sviatkami nervov a prázdnych peňaženiek je jedna vec. Ale tri dni strávených s mojou široko rozvetvenou rodinou, tváriac sa aká sme my big happy family ako z reklamy na cornfeksy, pričom sa o príbeh našej rodiny bijú zo štyria argentínsky scenáristi telenoviel, to je už vec druhá. A o to závažnejšia.

Mikuláš je chvalabohu za nami. S veľkou nádejou som ráno v čižmičke očakávala vianočné balenie Xanaxu, aby som mala šancu v pohode prežiť zvyšok sviatkov. Ale čokoláda bola tiež fajn.
Teraz sa každé ráno ukľudňujem čokoládou z dvoch adventných kalendárov. Vyzerá to asi takto:
Do prdele, už je X-tého?! Nič nestíham! (Zjem príslušnú čokoládku a presuniem sa k druhému kalendáru.)
Do prdele, už je X-tého?! Nič nestíham! (Zjem príslušnú čokoládku a presuniem sa do kuchyne na raňajky.)

Čo by to boli za sviatky bez vianočných trhov na Hlavnom námestí? Už som tam stihla zabehnúť dva krát – generálka pola s Pec, kde sme sa s heslom „Držme si kabelky a hrr do davu“ vrhli za vareným vínom. Mali sme šťastie, víno bolo dobré, ľudí tak akurát. V piatok bolo na námestí ale viac národa ako amíkov v Iraku.

Vianočné trhy podľa mňa organizujú socialistický masochisti ako nostalgické memento bývalého režimu, keď sa stálo v radoch na všetko. No dobre, ja si na to nepamätám, v tej dobe som v Nemecku pozerala kresleného Spidermana, na kilá sa napchávala Kinder čokoládou a Haribo medvedíkmi a skladala si z Lega farebné vežičky. Ale že budem stáť radu na prevarenú vodu zafarbenú dvoma lyžičkami vína by som nikdy nepovedala.

Nech už sú sviatky čím skôr za nami...
Amen.

Aprilkin apríl v decembri

2006-11-27T11:21:00.000+02:00

Keďže práca je tematika veľmi vďačná, rozhodla som sa v nej pokračovať. Dnes si povieme, ako v práci zabiť nudu, prísť o prémie no minimálne sa dobre zabaviť.

Budete potrebovať zopár kancelárskych potrieb, fantáziu, odvahu (alebo potrebnú dávku šialenstva – to je jedno), poprípade komplicov. Takže, všetci pripravení? Ideme na to:

Lepiaca páska

Úžasný vynález – najmä tá obojstranná. Pokiaľ takú v práci nemáte, zaobstarajte si ju! Šikovnejším postačí aj obyčajná ale obojstranná je pevnejšia, lepšie lepí a je obojstranná!!! ;)

- Pomocou dvoch kúskov obojstrannej lepiacej pásky, prilepíte kolegovi myšku ku stolu, stoličku k podlahe prípadne šálku na stôl. Ak trochu popremýšľate, určite prídete aj na ďalšie rovnako efektívne využitia tohto vynálezu.

- Použitím jedného kúsku normálnej pásky prelepíte všetky používané kľúčové dierky vrátane tej na dverách šéfovho auta (nefunguje ak má diaľkové!)

- Širším kusom lepiacej pásky prelepte vodovodné kohútiky. Pekne na pevno!

Cukornička

Ak máte v práci cukorničku, ktorá funguje systémom – nádoba + vrchnák s dlhou kovovou rúrkou, kvapnite do rúrky kvapku vody.

Kávička

Osolená káva patrí ku svetovým klasikám. Alebo extra sladká pre tých, čo pijú čiernu.

Kávička - extended version

Do firemnej kávy prisypte bezkofeinovú kávu. Najprv len trošku a postupne viac a viac. Keď už budú všetci aspoň 2 týždne piť bezkofeinovú kávu a odvyknú si od kofeínu, treba zameniť kávu spať na starú dobrú čiernu :)

Autičkár

Keď budú kolegovia na obede, nenápadne zoberte kľúče a preparkujte niektorému auto.

Prezuvky

Pokiaľ máte v práci experta, ktorý sa prezúva (pozostatok návykov zo základnej školy), plátok šunky v topánke ho určite poteší. Pre tých odvážnejších doporučujem vajíčko.

Perá

Využite obednú prestávku a poprehadzujte tuhy vo farebných perách.

Mobil

Ak má niekto pekne porozdeľované zvonenia podľa skupín a mien, pohrajte sa mu s telefónikom, kým bude na záchode. Ak prepíšete meno pri šéfovom čísle na „mama“ alebo na meno partnera/ky, bude o zábavu postarané.

Monitor

Ak chodí váš kolega vždy neskôr do práce, zmeňte mu každé ráno pozadie na monitore. Odporúčam zaujímavé obrázky ako koláže nahých mužov, no tak isto sa dobre osvedčilo odfotiť jeho neporiadok na stole (ak má taký skládkoidný stôl) a záber použiť ako pozadie. Fotka záchodovej misy môže byť tiež silne inšpirujúca.

WC papier

Na zopár štvorčekov toaleťáku napíšte fixkou „Kiss my ass“, „Výplatná páska“ alebo nejaké konkrétne meno a pekne naviňte naspäť.

Atrament

Atrament (napr. do pečiatok) je super vec. Pár kvapiek v mydle na ruky alebo v bielítku dokáže divy!

A na záver (ako by moja sestra povedala – A na uzáver...) máme jednu lahôdku:

BINGO! Nie v tom význame trefného pomenovania situácie, ale vo význame klasickej hry starších členov nášho ľudského klanu. Ale v malej úprave. Konkrétne sa jedná a Poradové Bingo.

Pravidlá sú nasledovné: So spoluhráčmi si určite počet okienok (napr. 5x5) a dohodnite sa na zozname slov. Ak teda máte napríklad 25 okienkové Bingo, zostavte si zoznam z 30 – 40 slov a výrazov, ktoré podľa vás na porade určite padnú (Pozor! Musí ich povedať niekto, kto nehrá!).

Pre inšpiráciu krátky zoznam:

Nesplnená úloha

Kto si to berie na starosti?

Kalkulácia

Do budúcej porady...

Krátenie

Uzávierka

Je niekto proti?

Zvyšok pravidiel už určite poznáte – počúvate, škrtáte a prvý, ktorý má 5 slov horizontálne, vertikálne alebo diagonálne, musí zakričať na celú zasadačku BINGO!

Ak to chudáčik urobí, okrem predvolania na koberček vyhráva od kolegov zbierku stravných lístkov na mesiac alebo nejakú inú plnohodnotnú cenu, napríklad gigantické sklenené ťažítko.

Riešenie

2006-11-10T10:50:00.000+02:00

Na žiadosť starého indiána prinášam riešenie predošlého postu pre všetkých skazených. Teraz sa môžete všetci tváriť, že ste našli všetkých deväť ... :)

Nepoškvrnená myseľ

2006-11-03T13:11:00.000+02:00

Niektorí z vás už možno tento obrázok videli, no pre tých, ktorí nie – malé vysvetlenie:

Čo vidíte na obrázku?
Ale no, vy prasce skazené!
Je tam deväť delfínov! Vo fľaši.
Nič viac.

A teraz k veci – každý normálny dospelý človek vidí na obrázku párik ľudí, ktorí fyzickou metódou vyjadrujú svoje vzájomné sympatie. Ak však ukážete obrázok malému dieťaťu (zatiaľ som nezistila, ako malé má byť) uvidí na obrázku iba deväť delfínov. A prečo? Lebo je ešte malé a nie skazené ako vy! A ja.

Na tento obrázok som si spomenula včera, keď som si v rámci svojej pracovnej náplne prezerala poštu s detskými kresbami zo škôl a škôlok (nie, nemyslite si, že moja práca je super fasa oddych, zdanie klame). Narazila som na kresbu gigantického, pekne anatomicky zahnutého vibrátora s hlavičkou a ešte aj takou tou stimulačnou vecou na klitoris. Pod kresbou som si prečítala: „Vesmírna raketa, Samko, 4 roky“.

Rozmýšľam, čo z toho pre mňa, podľa vzoru deviatich delfínov, vyplýva?

Hrôzostrašné odhalenie

2006-10-22T19:20:00.000+02:00

Dnes som dospela k strašnému a desivému odhaleniu. Penisy sa zmenšujú!

Podľa štúdie z roku 1948 bola priemerná dĺžka 15,25 cm. Štúdia z roku 1996 prezentuje priemernú dĺžku 13,00 cm! To je za cca. 50 rokov o 2,25 cm menej!

Moja kolegyňa na túto katastrofickú správu reagovala stručne, no výstižne: „Penisy sa možno skracujú, no kokotov je čím ďalej tým viac.“

Ospravedlňujem sa tým, ktorí k článku čakali inú fotku.

Goodbye sex

2006-10-13T11:45:00.000+02:00

Rukami sa oprela o okno a hľadela kamsi do prázdna. Keby sa jej pozrel do tváre, videl by tú jemnú vrásku na čele a typicky stisnutú sánku, akú mala vždy keď začínala byť nasratá.
Podišiel k nej odzadu a objal ju.
„Asi ťa začínam maž rád...“
Prevrátila oči a protestne odfukla no nepohla sa. Trvalo mu zhruba minútu kým to pochopil. Uvolnil objatie.
„Čo sa deje?“
Konečne sa otočila a pozrela sa mu do očí. Pokrútila hlavou.
„Mali by sme to skončiť.“
„Čo? Prečo?“
Na odpoveď si nechala čas. Posadila sa na posteľ a začala pomaly vysvetľovať, pričom sa jej jemná vráska na čele prehlbovala.
„Nezvládam to. Nedokážem fungovať s človekom, ktorý sa stále chce rozprávať o politike a na smrť sa urazí, keď sa nechcem spraviť pri orále.“ To že jej už neskutočným spôsobom lezie na nervy a že má tak studený jazyk, až má pocit akoby sa bozkávala s mŕtvolou (nehovoriac o tom orále) radšej vynechala. Predsa len ho v kútiku duše mala rada ako človeka, tak zvolila tú soft verziu rozchodu.
Vráska na čele naskočila aj jemu. Bála sa, že začne plakať. No nezačal. Rozprávali sa ešte ďalšie dve hodiny, vyplakávali si duše, smiali sa, sťažovali... Potom sa milovali. Taký good bye sex. Taký ten posledný.
Potom odišla.
O týždeň jej zazvonil telefón. Bol to on.
„Ahoj Ejpril... Ako sa máš? Ani sa neozveš... ja som len chcel... my... my sme sa rozišli?“

Petícia

2006-10-04T14:09:00.000+02:00

V dôsledku stavu nedostatočnej inšpirovanosti a psychickej pracovnej preťaženosti dávam do pozornosti nasledovnú petíciu, ktorú sme vo chvíli mozgovej dysfunkcie založili s kolegyňou Marlborkou:

Navrhujeme, aby sa produkt, odborne aj triviálne nazývaný „Strúhanka“, premenoval na „Instantné pečivo“.
Možné obmeny sú „Rohlík v prášku“ alebo „Pekárenské megapuzzle“.

V prípade záujmu podporenia celej petície, dajte vedieť, za ktorý názov hlasujete.
Za všetkých prepracovaných jedno veľké Ď.
:)

Feeling good

2006-09-26T02:58:00.000+02:00

Prosím všetkých s blbou náladou, egom na bode mrazu, pridusenou sebadôverou - zavrite na chvíľu dvere, zapnite repráky a ide sa na autosugesciu.... I'm feeling good ;)

Birds flying high you know how I feel
Sun in the sky you know how I feel
Reeds driftin on by you know how I feel

Its a new dawn
Its a new day
Its a new life
For me
And Im feeling good

Fish in the sea you know how I feel
River running free you know how I feel
Blossom in the tree you know how I feel

Its a new dawn
Its a new day
Its a new life
For me
And Im feeling good

Dragonfly out in the sun you know what I mean, dont you know
Butterflies all havin fun you know what I mean
Sleep in peace when day is done
Thats what I mean

And this old world is a new world
And a bold world
For me

Stars when you shine you know how I feel
Scent of the pine you know how I feel
Oh freedom is mine
And I know how I feel

Its a new dawn
Its a new day
Its a new life
For me
....And Im feeling good

Keď vyrastiem, chcem byť predavačkou v Tescu!

2006-09-18T17:25:00.000+02:00

______Keď som sa minule dovalila v jednom vyššie menovanom hypermarkete k pultíku so syrmi, vypočula som si veľmi poučný rozhovor, ktorého pointa raz určite zmení ľudské ponímanie prázdna.

______Za pultom kraľovali dve ženy: strašia skúsená predavačka a mladá brigádnička, ktorá na tú staršiu pozerala ako na poloboha. Visela jej na perách, keď jej vysvetľovala rozdiel medzi mozzarelou a plesňovým syrom a v očiach sa jej zaleskli slzy dojatia, keď jej tá strašia dovolila obsluhovať automatickú krájačku syra. Bolo na nej vidieť, že našla svoj životný vzor.

______Brigádničku som poprosila o 15 deka plátkového ementálu. Nástup šiel hladko. Ale vtom sa vyskytol problém – plátky syra sa na seba lepili a následne trhali. Brigádnička sa otočila k svojmu guru s otázkou, prečo sa ten syr tak trhá.

______„To vieš,“ začala tá staršia pomaly vypúšťať životnú múdrosť, „v tom syre sú diery a tie diery sú lepkavé a lepia sa na seba. Preto sa syry s lepkavými dierami trhajú.“

______Brigádnička pozerala na svoju studnicu múdrosti ako na Dalajlámu prezrádzajúceho zmysel pozemského bytia.

______Myslím si, že predavačka by si za tento objav lepkavých dier zaslúžila minimálne Nobelovku.

______A nech mi nikto netvrdí, že predavačky v hypermarketoch sú nepríjemné, škaredé a ešte k tomu aj inteligenčne podpriemerné osoby.

SK je v prdeli

2006-09-12T16:41:00.000+02:00

Je zaujímavé ako vás manuálna práca dokáže zorientovať v hospodársko-politickej situácii.

Dnes som napriek tomu, že sa mi robota sype na hlavu, dostala za úlohu dať dokopy mailing list. Jupí. Takže som ako stroj stále dookola stláčala End, Delete, Čiarka a Space. Zhruba asi 1900 krát.

Najlepšie na tom bolo to, že niektoré adresy vytiahnuté z našej databázy obsahovali začiatok, zavináč, telo a dokonca aj bodku za ním. A SK? SK je v prdeli...

Óda na počasie

2006-08-30T14:58:00.000+02:00

Stredajšia chvíľka poézie.

Prší prší,
V pekle hreje,
Vonku kosa,
Kurva, zle je!

Biologická pomsta

2006-08-15T13:18:00.000+02:00

Nedeľa ráno. Deväť hodín.

Otvorím oči a prvé čo pocítim je neskutočné prázdno. Cítim sa byť fatálne nešťastná.

Uplynulá noc prežúrovaná a ja mám za sebou 3 hodiny bezsenného spánku, ktoré podľa mňa ubehli za minútu a pol.

Snažím sa znovu zaspať, no ťaživý pocit je silnejší. Idem do sprchy.

Prúd vody ma na pár sekúnd privedie na iné myšlienky, no o chvíľu sa vlna smútku, ľútosti a pocitu totálnej opustenosti vráti a ja sa usedavo rozplačem a sledujem, ako sa slané slzy maskujú medzi kvapkami chlórovej vody.

Škriabem sa z vane späť do postele. Telo ma bolí, ako by ma znásilnil nákladiak, podľa vystreľujúcej bolesti z krížov sa domnievam, že mi zlyhávajú obličky, plačem pri reklame na životnú poisťovňu.

Ak raz chytím zlatú rybku, jedným z mojich prianí bude, aby každý chlap na tomto svete na vlastnej koži zažil aspoň jeden menštruačný cyklus.

Rozlúčka

2006-07-16T22:41:00.000+02:00

______Odchádzam...

______Opúšťam túto izbu, toto mesto, všetkých okolo seba.
Hádžem za hlavu svoju prácu, všetky problémy a povinnosti, všetky bezsenné noci a prespaté dni.

______Nechávam za sebou kamarátov, svojich milovaných psov, rozpozerané seriáli, všetkých bývalých, ktorých som tento víkend postretávala aj všetky neuzavreté lásky a nezodpovedané otázky.

______Majte sa krásne, všetci mi budete chýbať...
...celé tie dva týždne, čo sa budem v Grécku krochniť na pláži ;))

Uhol pohľadu

2006-06-29T18:50:00.000+02:00

______– Chápeš to?! – spýtala sa ma. Za poslednú trištvrte hodinu už po sedemnástykrát.
______– Štyri roky fuč, všetky plány, všetky sľuby, všetko to pekné... K****!... Len kvôli nejakej stredoškolskej buchte!!! –

______Ria mala vo zvyku rapotať, no posledné dve slová precedila cez zuby takou zúrivou rýchlosťou, že vyzneli ako jedna komplexná nadávka.

______– Prečo majú chlapi potrebu obklopovať sa mladšími babami? Ja to nepochopím. V čom je ten hrozitánsky rozdiel, že zo dňa na deň so všetkým praští a rozbehne sa za nejakou šumienkou, čo práve vyfasovala občianský? Chápeš to? –

______Vedela som, že mojou dnešnou úlohou nebolo objasňovať problematiku mužského zmýšľania, no iba ju ľutovať, súcitne prikyvovať, pritakávať a občas vypustiť poznámku typu „To je hajzel!“ alebo „Všetci muži sú rovnaké svine, len majú iné ksichty aby si ich mohla rozoznávať“. Ale čo nespravíte pre dobrú kamošku.

______Po troch hodinách a asi štvornásobnom počte gin-tonicov, som s veľmi dobrým úmyslom dotiahla Riu na námestie s fontánou, kde som sa chystala odlifrovať ju na prichádzajúci autobus z Petržalky, aby mohla doma ďalej cieľavedomo strihať spoločné fotky. Osud je ale sviňa (žeby chlap? ;)) a tak sa desať metrov pred nami objavil, v ten večer tak často preklínaný ex so svojou nemenej preklínanou stredoškolskou buchtou.

______Dievčatko vysoké asi meter šesťdesiat, nevinne pôsobiace, dlhé blond vlasy, no výraz tváre striptérky s 15 ročnou praxou. Celý efekt podtrhoval jej outfit Malibu Barbie: V kratučkej cukríčkovo ružovej sukničke a ešte kratšom cukríčkovo ružovom tričku vyzerala ako tvár reklamnej kampane na globálnu podporu pedofílie. Živá Lolitka.

______Štartujúcu Riu som chňapla za kapucňu mikiny dva kroky odo mňa. V tejto polohe by som podľa nej dala vyliať bronzovú sochu, ktorú by som pomenovala: „Bežiace nohy a hlava v záklone.“ Na stotinu sekundy mi to celé prišlo smiešne.

______Z mojich romantických predstáv o sochárstve a dobre stavanom kováčovi hore bez, ma vytrhla metajúca sa Ria v pokuse vytrhnúť sa mi a vyškriabať šťastnému páriku oči.

______– Ja tú štetku zabijem! – chrčala Ria, ale to už som ju držala pod krkom ako Mič Bjúkenen zachraňujúci topiacu sa obeť a ťahala ju preč od nič nevnímajúcej dvojice, ktorá sa práve venovala skúmaniu anatomickej konštrukcie hrtanu toho druhého. Jazykom, samozrejme.

______Toto celé sa udialo už pred nejakým časom. Pointou (ak sa to tak dá nazvať) je fakt, že o tri týždne na to, som stretla Riu opäť. V krátkych bielo-ružových kvietkovaných šatoch s dvoma copíkmi a blaženým úsmevom na tvári.

______Volá sa Jozef. Je o dvadsať rokov starší. Rozvádza sa so svojou rovnako starou manželkou. Riu volá „moje dievčatko“ a na každé rande jej prinesie Kinderko. Je šťastná.

______Zaujímalo by ma, čo si o tom celom myslí Jozefova žena.

Let me go

2006-06-19T21:46:00.000+02:00

Talk to me
Look into my face
Say you wasn’t right
Stop this painful fight
And let me go

Look at me
Can’t you see?
I’m tired of loosing you
I’m broken by feeling you

Let me out of this never ending circle
Let me out of your future
I wanna breathe the air again
I can not resist more of this pain
Let me go

Remember our desire?
We searched an angel to hire
Bud we were middle in crossfire
Of hate

Cos you’re a liar

Don’t wanna be a part of your dream
Your jealousy cought me like a stream
The nights with candles and choc ice cream
Are blown away and now

I’m feeling so clean

So please

Let me go…

Slnko môjho života

2006-06-12T22:35:00.000+02:00

______Slnkom môjho života je už niekoľko rokov príznačne pomenovaná fenka Yorkshirského teriéra - Sunny.
______Hovorí sa síce, že niektoré zvieratá sú ako ľudia, no Sunny ich všetkých hravo tromfuje. Nikdy som nevidela zviera s tak vyprofilovanými charakterovými vlastnosťami ako má táto kôpka vlasov. Áno, vlasov – yorkširáci nemajú srsť, ale vlasy.
______Sunny sa dokáže neskutočným spôsobom uraziť. Ak jej nechcem dať piškótu, idem jej odstrániť kliešte, ktoré vytrvalo zbiera po trávnikoch na sídlisku alebo keď ju chcem nedajbože okúpať. Urazí sa a teatrálne odíde z miestnosti. Keď za ňou prídem a oslovím ju, tak sa postaví, otočí sa mi zadkom a znovu si ľahne! Keď sa znovu nasmerujem k tej časti, ktorou šteká a prijíma potravu a začnem na ňu rozprávať, otáča hlavu vždy opačným smerom v štýle – Zdá sa mi, že tu niečo bzučí... hm, že by niekto niečo rozprával? Asi nie...
______Najväčšia kríza je venčenie v daždi. Vybehnem z brány a za schodmi sa pozriem, kde je môj blcháčik. Samozrejme že stojí pod strieškou, s jedným zdvihnutým obočím (ona to fakt dokáže!) sa pozerá na mňa s otázkou – TOTO nemyslíš vážne? Ja toho psa žeriem...
Keď vidí, že moje rozhodnutie vytiahnuť ju – chudinku, medzi padajúcu vodu je neoblomné, značne neochotne sa pohne za mnou.
______Veľmi dobre vie, že neznášam, keď sa vlečie a presne túto taktiku využíva. Za domom máme nádherne zakrivený terén, ktorý počas takéhoto daždivého počasia pripomína miniatúrne Benátky. Už mi chýba iba Madonna na gondole spievajúca Like a virgin...
______Sunnynka má následne vypracovaný systém presunu: postaví sa pred MiniBenátky, dvihne jednu labku a pozerá po mláke, kde je najplytkejšie miesto. Keď sa konečne rozhodne, položí labku na vyvolené miesto a dvihne druhú labku. Celý cyklus sa opakuje, kým nestratím nervy, lebo môj vychytralý pes provokuje a nerobí to, čo by malo byť účelom venčenia. Potom vezmem šťastného psa na ruky a aplikujem ho na nejaký kúsok trávy, kde sa konečne dostane k výsledku svojej defekácie. Keď dokončí svoj projekt, veselo na mňa pozrie, zavrtí chvostíkom a jej šibalské oči hovoria – Hop na ručičky?
______Zoberiem teda moje slniečko domov, kde ju však čaká ďalšia kríza. Treba jej umyť blatové labky...

Miestenka v Pekle

2006-05-25T10:55:00.000+02:00

Na sklonku tvojho života
Prídem za tebou
Prídem ťa vziať preč
Moje meno je Clivota

Žil si život plný hriechu
Plný strachu, bolesti
Skončíš v pekle
To už vieš
No nie pre tvoje schopnosti

Ani spása tohto sveta,
Tvoju dušu nevykúpi
Budeš trpieť za svoj strach,
Čo ťa držal na nohách

Pre tie tvoje obavy
Pre strach z lásky
Budeš mučený pomaly

Schoval si sa pred svetom
Prestal si viac ľúbiť
Za to budeš trestaný
To ti môžem sľúbiť

Zavrel si oči pred krásou
Nechcel si vidieť slnko
V mori tvojho súženia
Som ja len malou vlnkou

A keď zomriem ja?
Kde je miesto moje?
Pôjdem rovno do pekla
Za ten strach a obavy svoje

Budem sa smažiť v ťažkom kotli
Snívajúc o lúkách zelených
Trýznená temnými prízrakmi
Dookola púšťajúcich
reprízu VyVolených.

...venované všetkým, čo sa boja...

Domáca lekárnička

2006-05-20T14:12:00.000+02:00

_____Práca je iba iný názov pre stres. Z času na čas povolia nervy každému. Mne možno trochu častejšie, no keď som, ako ja hovorím – nervná, liečim sa nasledujúcimi spôsobmi:

1. Jem.
_____„Nevidno.“ Povie uštipačne každý, kto má pri tejto slovnej prezentácii možnosť vizuálneho kontaktu. Majú pravdu. Nejem. Ja sa prežieram. Sadnem si ku chladničke a už to ide – jogurt, šunka, celá tehlička ementálu, čínska kapusta, klobása ešte z roku Pána 5, niečo čo vyzerá ako ryžový nákyp, no chutí ako kura s nivovou omáčkou...
_____Mojím najlepším kamarátom je polievková lyžička. Spoločne sa venujeme športu s názvom „lyžičkovanie“. Vyzerá to takto – zoberiem polievkovú lyžicu (nie tú, ktorú mama postrúhala v mlynčeku na orechy a pravidelne si o ňu poškriabem pery) a jem všetko čo sa dá na tento skvelý vynález nabrať. Kakao, džem, nutela, ďalší džem (brusnicový!!!), sušené sójové mlieko, worchestrova omáčka, šalátový dresing... Upozorňujem, že keď som v takejto nálade, tak kečup pijem priamo z fľaše.
_____Teraz objasnenie, prečo napriek mojím častým obžerstvám vážim toľko, že by nejedna anorektička zbledla závisťou – videli ste už, sakra, niekedy tučného cholerika?!?!?! Takže tak...

2. Umývam sa.
_____Sprchujem sa aj tri krát denne. Keď som nasratá, nešťastná a vytočená, vleziem do sprchy a 20 minút stojím pod prúdom vriacej vody. Keď sa už podobám na stredne prepečený steak, prepnem vodu na studenú a vyšokujem sa z podoby. Po trojminútovej ľadovej sprche ešte ďalšie tri minúty stojím so zatvorenými očami v sprche a nechávam zo seba pomaly stekať kvapky vody.
_____Sprchovaním to nekončí. Som asi jediný človek, ktorý má v práci zubnú kefku (okrem workoholikov, ktorí v práci nocujú). Keď nervačím, umývam si zuby. Aj v tejto chvíli mám v ústach svoju zelenú kefku a pena mi kvapká na klávesnicu. Teraz už fakt vyzerám ako besná.

3. Krokujem.
_____Keďže najčastejšie sa vytáčam v práci, snažím sa to „vychodiť“ tým, že behám po troch poschodiach našej firmy (vrátane suterénu) ako bludná ovca. Je to lepšie než sedieť len tak v kúte, aspoň to pred šéfstvom vyzerá, že som v jednom kole ;)

4. Skartujem.
_____Neverili by ste, čo všetko sa dá strčiť do skartovačky. Zoberiem si papiere, ktoré oficiálne vyhlásim za už nepotrebné a s pôžitkom ich púšťam dolu tým úžasným strojom. Moja predstavivosť ide na plné obrátky... ;)

5. Strihám.
_____Minule som črepníkovej byline v susednej kancelárii uštedrila nožničkami zostrih à la Billy Idol. Aby toho nebolo málo pustila som sa nožničkami do trávniku za domom. Skupinka evidentne blicujúcich mládežníkov zo susednej záhrady na mňa pozerali ako na člena nejakej sekty. Myslím, že majú zo mňa strach. Nabudúce sa skúsim rozbehnúť s tými nožničkami priamo oproti nim! :)))

No a v neposlednom rade:

6. Píšem.
_____Keď som pod tlakom, darí sa mi úplne najlepšie. Až by som povedala, že moja Múza trpí istou formou duševného sebapoškodzovania. Samozrejme sa to týka výlučne vecí, ktoré sú nepovinné a nie som za ne platená.

U zubárky

2006-05-15T22:29:00.000+02:00

______Vstúpila som do úzkej chodbičky, ktorá predchádzala čakárni a so zdvihnutým nosom som prešla okolo koša, plného špinavých, roztrhaných kúskov modrého igelitu s nápisom „Použite prosím návleky“.
______Usadila som sa do čakárne, kde na mňa škaredo pozerali asi dve postaršie tetušky. Tá tretia štebotala čosi o katastrofálnom a nehygienickom stave hygienických návlekov.
______Stihla som narýchlo prelistovať dva ženské magazíny, z ktorých som sa dozvedela ako zbaliť Martina „Pyca“ Raucha a ako by som sa mala obliekať, keby som sa narodila v znamení škorpióna. Z dverí vykukla sestrička a zakričala meno.
______S víťazoslávnym pohľadom som sa zdvihla a vplávala do ordinácie. Kým som v kabelke pátrala po preukaze poistenca začula som zubárkin spevavý hlások (mala dnes povznesenú náladu – žeby rajský plyn?):
______„Á, dobrý, neschudli ste?“
______Pomaly sa otočím a vysvetľujem, že nie, že bohužiaľ je to moja konštantná váha.
______Usadím sa do kresla a už sa to začína. Sestrička číta z karty číselné pomenovania mojich zubov keď tu zrazu – chyba. Na karte mám zaznačený kaz, ale zub je už zablombovaný.
„Hmm, zvláštne, že by sme to zabudli zapísať,“ poklope mi po zube, „tento vyzerá ako môj rukopis.“
______V hlave sa mi odohrá scénka ako mi zubárka do amalgámu gravíruje svoje iniciály.
______Napokon sa predsa rozhodne, ktorý zub mi dneska zdevastuje, vypchá mi ústa vatovými tampónikmi až vyzerám ako Muhamad Ali po poslednom zápase a do úst strčí odsávačku. Raz mi povedala, že ak ma tlačí, môžem si ju poopraviť. To nemala hovoriť. Teraz prehadzujem odsávačku v ústach v 20 sekundových intervaloch.
______Medzi tým sa rozpútava debata o telesnej hmotnosti, anorexii a kastingu do filmu o koncentračných táboroch.
„A vy ste nerozmýšľali o kariére modelky?“ nadhodí zubárka.
______Vzhľadom na počet cudzích telies v mojej ústnej dutine sa zmôžem len na: „Mghmg“.
„No vy by ste mali oproti ostatným modelkám výhodu – nemuseli by ste šnupať toľko koksu ako ony.“
______Pri pohľade na moju distingvovane pôsobiacu lekárku ako hovorí o kokse sa mi chce smiať. Nemôžem, pokiaľ nechcem prehltnúť odsávačku.
______Keď mi už konečne povyberá všetky možné aj nemožné nástroje z úst, posťažujeme sa ešte so sestričkou (tiež štíhlučkou) na to, ako si na seba nemôžeme nič kúpiť, zaplatím za zákrok a s kartičkou s ďalším termínom a ústnou sliznicou plnou cucflekov od odsávačky odchádzam späť do práce.

Dve duše v tme

2006-05-11T14:02:00.000+02:00

Aj napriek tme, ktorú spôsobovalo slnko svietiace na opačnej strane zemegule, videla jeho jasné modré oči. Hladkal ju po tvári, po vlasoch, po perách, bozkával jej líca, jej ruky, ju...

„Môžem ti zajtra zavolať?“ spýtal sa, keď držal jej dlane v tých svojich.

Usmiala sa.

„Môžeš.“

Trochu sa zamračil.

„To znamená, že môžem, alebo môžem?“

Neznášala tú jeho paranoidnú domýšlavosť.

„Môžeš,“ povedala znovu.

Čo myslíte – zavolal?

_

OZNAM

2006-04-20T15:52:00.000+02:00

Deti pozor!

______Toto je oficiálne vyhlásenie!

______Keďže mi je vyčítane, že som pesimista + ďalších 10 či 15 neželaných vlastností, rozhodla som sa s okamžitou platnosťou konvertovať k optimistom.

______Preto prosím všetkých o strpenie s mojou osobou v nasledujúcich dňoch a týždňoch. Abstinenčné príznaky nie sú vylúčené.

______Rozhodla som sa nastaviť sa na klasický systém účelového trestu a za každú moju sarkastickú poznámku či pesimistickú myšlienku hodím do hlinenej šporkasky 50 halierov. Vypočítala som totižto, že pri frekvencii môjho obvyklého pesimizmu ma táto liečba vyjde za prvý týždeň zhruba na 4000 korún.

______Po prečítaní tejto vety som do kasičky vhodila prvý päťdesiathaliernik.

______Hmm. Idem si asi rozmeniť peniaze...

Keď Múza neprichádza...

2006-04-05T18:49:00.000+02:00

______Čo nenávidím na našej rodine, je jej posadnutosť pohármi. Sme doma tri osoby a v kuchynskej linke nám stojí asi 154 pohárov a šálok. Teda, väčšinou stoja vedľa drezu a poslušne čakajú na fyzickú očistu, ktorá občas dlho neprichádza. Z tých čistých, odpočívajúcich v presklennej linke som vybrala veľkú šálku s farbenými srdiečkami, vhodila do nej tabletku šumivého celaskonu a zaliala domácou medovinou.
______Z chlebníku, v ktorom bolo asi všetko okrem chleba, som vybrala poľské keksy s neidentifikovateľným názvom a dátumom spotreby a s celou svojou „večerou“ som si sadla za počítač.
______Napísať niečo plnohodnotné. To bolo heslo večera. Zhlboka som sa nadýchla a odhryzla si z poľského keksu.
______Keksy som vyhodila a ústa vypláchla medovinou s celaskónom. Dezinfekcia s vitamínmi. Toto si patentujem.
______Sediac ticho v tmavej kuchyni, zírajúc do žiariaceho monitoru, ktorý mi vytrvalo vypaľoval očnú sietnicu som sa snažila zamyslieť. „Bolí to?“ – počujem v hlave kamarátov škodoradostný hlas.
______Položila som si prsty na klávesnicu v nádeji, že Inšpirácia toto moje gesto pochopí a príde, no evidentne používame inú znakovú reč.
______Ďalších desať minúť som sa venovala chuchvalcom prachu medzi klávesami, ktoré sa v ostrom svetle monitora podobali na chlpatých gremlinsov. V modernom odtieni jedovato zelenej.
______Zazvonil telefón. Hurá, vykúpenie od toho bolestivého snaženia sa!
______Sestra. Sakra.
______Povedala som si, že dám mobilu ešte jednu šancu, no teraz som pre zmenu zatelefonovala ja.
______- Tak čo, prológ už máš? – ozvalo sa skôr než som stihla spevavým hláskom nahodiť niečo ako: Čau, čo nové?...
______Keďže ani tento pokus nevyšiel a hlas vychádzajúci z telefónu ma nijako priaznivo nenaladil, rozhodla som sa to pre dnešok vzdať.
______Možno tento malý štrajk nakopne moju Múzu a konečne sa rozhýbe. Dúfam.

INZERÁT II.:

2006-03-28T16:03:00.000+02:00

Kúpim novú chrbticu. Najlepšie bez chrbtovej kosti.
Zn.: Príliš poctivá pre tento svet.

PRIEMERNÁ

2006-03-21T20:44:00.000+02:00

______Jedným z dôvodov, prečo som sa rozhodla založiť si blog, bola spätná reakcia. Venujem sa písaniu už nejaký ten rok (Kriste, ja starnem!!!), no nikdy mi nikto k mojím článkom nepovedal nič konkrétne. Za celý ten čas – nikto. Vzhľadom na to, že písanie je vlastne spôsob mojej obživy, je to dosť znepokojujúce, minimálne pre mňa, ako profesionálneho skladača slov do článkov.
______Keď som prišla za svojimi známymi, kamarátmi, rodinou a pýtala som sa na ich názor na moju tvorbu, odpoveď bola ako zo šablónky s miernymi synonymickými obmenami: Je to dobré. Fajn. Ty píšeš v pohode.
______A? To je všetko, čo mi Človek, ktorý je ako jediný tvor na planéte Zem schopný úsudku a vyjadrenia svojho názoru, dokáže povedať?
______Čím ďalej tým viac som z celej tejto záležitosti nervózna. Nikdy za mnou nikto neprišiel a s eufóriou v hlase mi povedal: Čítal som tvoj článok, bol fakt super! Alebo – No, boli už aj lepšie, vyzeralo to trochu ako slohová práca z šiestej triedy na tému Ako som strávila letné prázdniny.
______Moje články boli vždy dobré. Čiže na trojku. Čiže priemer.
______Pôsobením týchto vyjadrení a aj faktu, že niektorí, mne blízki ľudia sa ani len neunúvajú venovať pozornosť mojej práci, som sa dostala do profesijnej krízy.
______Mám vôbec právo písať? Môžem sa tým naďalej živiť? Neobťažujem náhodou svet svojimi „výlevmi“? Keďže ľudia no ktorých názore mi záleží nejavia záujem prečítať si, čo zo mňa vypadlo? Je to skutočne tak zlé alebo som len paranoidná a zbytočne robím z blchy dinosaura?
______Snažím sa nájsť pôdu pod nohami. Hľadám objektívny úsudok. Niekoho, kto mi povie, či to má zmysel, či to mám zabaliť alebo či je to skutočne iba „v pohode“. Či som naozaj iba priemerná.

INZERÁT

2006-03-13T22:41:00.000+02:00

______Hľadám cvokára. Musí to byť chlap (ženám nerozumiem), musí byť starý, škaredý a absolútne asexuálny. Mal by byť ženatý a milovať svoju zachovalú žienku tak veľmi, že pri pohľade na nejakú šumienku lehce pohozenú na jeho koženej pohovke, vylievajúc si srdce zo svojich sexuálnych úletov ho napadne iba to, že má rovnaký sveter ako jeho dcéra.
______Ak budete o niekom vedieť, pls dajte mi vedieť. Nemusí byť školený, stačí, že bude vedieť počúvať a na základe jeho intelektu, logickej dedukcie a prirodzenej ľudskej intuície mi bude vedieť povedať niečo pekne kalorické, čo mi pomôže nájsť sever.

Zn: Ja a moje druhé ja

HRDÝ BYŤ CYNIKOM?

2006-03-11T20:14:00.000+02:00

______V prvom rade chcem upozorniť všetkých, ktorí nemajú radi dlhé texty, aby toto radšej hneď preskočili a išli si prečítať niečo krátke a výstižné, napríklad tie pekné nápisy na cigaretových krabičkách. Vo všeobecnosti je známe, že ľudia si radi prečítajú maximálne štvor-riadkové texty s takmer nulovou výpovednou hodnotou, takže si niesom veľmi istá, či si to nepíšem vlastne len sama pre seba.

______Keďže úvodné upozornenia by sme mali za sebou, môžeme sa pustiť do témy, ktorá nás trápi (to akože mňa a mňa). Sú to samotné blogy. Kamkoľvek sa pozriem, v každom kúte širokorozlezlého internetu, všade nájdem blogy, blogerov, nádejných aj beznádejných pisateľov, dúfajúcich a veriacich, že ich srdcové výlevy budú ohodnotené ľuďmi s rovnakými problémami a že sa im konečne dostane pochopenia a možnosti sebarealizácie, ktoré doteraz nemali.

______To by nebolo až také zlé. To čo je alarmujúce, je štylizácia blogov, ktoré zasiahla vlna cynizmu. Byť cynikom je v súčastnej dobe in, je to cool a je to jediná možná obrana pred svetom. Cynizmus je tá hrubá hrošia koža, ktorá sa nám vytvára na povrchu pôsobením stretmi s indivíduami ako psychicky labilnými rodičmi, starými komunistickými učiteľkami, byrokraciou, kretenizmom a kokotizmom vo všetkých možných formách, ktoré sú rozšírenejšie než zmutovaný koreň vírusu vtáčej chrípky H5N1. A napriek tomu nikto nevraví o pandémii kokotizmu.
______Všetko toto, alebo ako by sme to inak nepoeticky nazvali – tá krutá realita – nás núti obrniť sa hrošou kožou a brániť sa všetkým vonkajším vplyvom. A tak sa stávame cynikmi. K tomu pripojenými prejavmi sú tiež sarkazmus, čierny humor, irónia, pesimizmus, uštipačnosť a akási krutá a priamočiara odroda ostrovtipu.

______Každý druhý internetový prispievateľ sa vo svojej tvorbe snaží byť svojim spôsobom vtipne cynický, niekedy tak násilným spôsobom, až mám pocit, že boli vo veľmi silnom záchvate črevnej chrípky. Blogy s poetickými opismi zničených snov a ideálov, nenaplnených lások, neustálym vyjadrovaním duševnej prázdnoty, nenaplnenosti a hľadania odpovedí sú doslovne premnožené. Je to taká elektronická forma psychoterapie.

______Občas rozmýšľam, ako by to asi vyzeralo, keby sme nemali tú možnosť vypísať sa zo svojich peripetií a zavesiť to na web a všetko tak dusili v sebe. Myslím, že naša ekonomika by zasa poskočila o krôčik vyššie na základe zvýšeného dopytu po lanách, potkaních jedoch, žiletkách a najmä liekoch na spanie. Prohibícia v zmysle alkoholu by bol nemysliteľný žart.

______Ale späť k našim cynickým previnilcom. Z cynického humoru sa stal trend, ktorý je v súčasnosti silne podporovaný a žiadaný.
______Trúfnem si povedať, že jedným z najznámejších súčastných internetových cynikov je Maxim E. Matkin, ktorého tvorba sa uchytila takým spôsobom, že ľudia si navzájom hádžu komplimenty - Ty píšeš tak Matkinovsky, a podobne. A presne v tomto bode som bola nútená položiť si otázku. Máme byť hrdý na to, že sme cynici? Máme sa pýšiť tým, že náš život a naša neschopnosť riešiť problémy z nás spravila to, čo sme?
______Môj dobrý kamarát Andrej sa vyjadril k tomuto štýlom: „Obetoval som sa pre iných a stal som sa zatrpknutým alkoholikom, aby sa mali iný na čom zabávať a ty o čom písať.“ Samozrejme svojim obvyklým sarkastickým tónom. Týmto mu veľmi pekne ďakujem a vyhlasujem petíciu pre Vatikán s návrhom zaradiť Andreja medzi mučeníkov a svätcov. Možno by mohol sedieť v jednej cele s Ježišom.

______Keďže je konkurencia cynických a sarkastických diel a príspevkov príliš veľká, žiadam týmto všetkých autorov, násilne sa snažiacich písať týmto štýlom, aby ho prenechali skutočným ľudským vrakom, ktorí na to majú bytostné právo. Prví menovaní sa môžu venovať niečomu optimistickejšiemu, aby nevznikal mylný dojem, že nám tu na Slovensku nieje dobre. (Upozornenie pre tých, ktorí nepočuli ironický tón tejto vety – bol tam.)

______CYNIK – príznaky a charakteristika:
- Okrem typického uštipačného humoru sú známi aj častými depresívnymi výlevmi.
- Väčšinou majú nadpriemernú úroveň IQ.
- Používajú slová typu oportunizmus, imperialistický, ostrakizmus, a pod., ktoré zvyšná časť sveta s priemerným IQ za prvé: Nevie čo to je, a za druhé: Ich to uráža.
- Väčšinou sú veľmi vytrvalí alkoholici.
- Radi trpia.
- Majú za sebou dlhú radu nešťastných a často krát bizarných vzťahov.
- Väčšinou pochádzajú z rozbitých rodín (kto dnes nie?).
- Za väčšinu ich duševných deformít môže ich vzťah s otcom (ak sa dá hovoriť o vzťahu).
- Z času na čas majú neodkladné nutkanie spraviť niečo dobré pre svet, čo zvyčajne končí tragicky.
- Zvyčajne trpia fixnou ideou, že majú právo a schopnosť ľuďom radiť.
- Dodatok k predošlému bodu: Vodu kážeš, víno piješ.
- Príliš veľa rozprávajú alebo píšu.

______Pokiaľ ste sa stotožnili minimálne s polovicou z daných bodov, kontaktujte prosím najbližšiu krčmu.
______Keď prídete na ďalšie príznaky, prosím napíšte mi, nech sa to skompletizuje.

______Ak by existovala skupinová terapia pre nás cynikov (myslím, že by sa nás nazbieralo celkom slušné množstvo), dajte mi vedieť, hlásim sa dobrovoľne. Otázne ostáva, ako dlho potom budeme schopný prežiť bez našej hrošej kože.