utorok, decembra 12, 2006

Škráble a kultúrny večer

Mal to byť pokojný večer, spríjemnený spoločenskými hrami, pohárikom šampanského a zvyšnými zákuskami z päťdesiatky. Spať sme sa ukladali niekedy medzi štvrtou a piatou ráno...

Marlborka na nejakej tlačovke vyfasovala Škráble a tak sme sa rozhodli vyplniť nasledujúce hodiny pokojnou a kultivovanou hrou v štvorici.

Hneď prvá hra bola na hovno. Po treťom ťahu som vo svojej koľajničke mala písmenká: Z, A, A, O, O, O, O a ani za Boha živého som z toho nevedela vytvoriť niečo zmysluplné.

Nevypočitateľný, ktorý sedel oproti mne mal Ŕ, Ĺ, Ú, Ä, Ľ, X a E. Tak sme sa v nasledujúcej hre rozhodli prísne pravidlá trošku popustiť a neprihliadať až tak na gramatiku, dĺžne a mäkčene. No po dvoch fľaškách de Luxe, 1 a pol litri bieleho a práve načatého červeného sa však akékoľvek pravidlá dodržujú veľmi ťažko. Dôležité bolo si dané slovo dostatočne a presvedčivo obhájiť.

A tak na hracej doske postupne vznikali slová ako Pagamáhus, dotrtazaný, visúm, päĺ, môčiť, vodonyl, mrň, žabatie, ľáďiň, vrubjak, midľo, metafón či jéterče.

Ak vám tieto slová nič nehovoria, dovoľte aby som vám analfabetom niektoré objasnila – vrubjak je nôž na vrúbky, ľáďiň je ten terorista, metafón je teraz už historický telefónny aparát z mety, päĺ je taký žltý prášok na kvetoch na ktorý je každý druhý alergický, Paga je sused z dolného konca, ktorý má hus a pri všetkej počestnosti vám nevysvetlím, aký je to dotrtazaný.

Už je to jasné? Takže ak budete niekedy chcieť stráviť večer niečím duševne plnohodnotným, môžete ísť pokojne do divadla, navzájom si predčítavať klasické sonety či hrať inteligentné hry, no pokiaľ budete toto všetko podnikať s takými perverznými prasatami ako ja, nič kultúrne z toho nebude. Akurát tak posteľné obliečky pokrstené troma druhmi vína.

streda, decembra 06, 2006

Vianoceee

Možno mi to neuveríte, ale nemám rada Vianoce.
Všeobecne nemám rada sviatky, počnúc Valentínom, mojimi narodeninami (v deň výročia Hitlerovho údajného úmrtia) a sadistickou šibačkou. Silvester na tomto zozname figuruje samozrejme tiež a čím je bližšie, tým poprednejšie miesto v rebríčku mu patrí.

Jediné, čo je na Vianociach dobré, je jedlo – konkrétne vanilkové rožky. A varené víno. Možno by som do tejto úzkej kategórie zaradila aj celodenné kaprenie pri rozprávkach, ale ktorý zamestnaný, ak práve nieje na péenke má na to čas?

To že sviatky pokoja a rovnosti sú skôr sviatkami nervov a prázdnych peňaženiek je jedna vec. Ale tri dni strávených s mojou široko rozvetvenou rodinou, tváriac sa aká sme my big happy family ako z reklamy na cornfeksy, pričom sa o príbeh našej rodiny bijú zo štyria argentínsky scenáristi telenoviel, to je už vec druhá. A o to závažnejšia.

Mikuláš je chvalabohu za nami. S veľkou nádejou som ráno v čižmičke očakávala vianočné balenie Xanaxu, aby som mala šancu v pohode prežiť zvyšok sviatkov. Ale čokoláda bola tiež fajn.
Teraz sa každé ráno ukľudňujem čokoládou z dvoch adventných kalendárov. Vyzerá to asi takto:
Do prdele, už je X-tého?! Nič nestíham! (Zjem príslušnú čokoládku a presuniem sa k druhému kalendáru.)
Do prdele, už je X-tého?! Nič nestíham! (Zjem príslušnú čokoládku a presuniem sa do kuchyne na raňajky.)

Čo by to boli za sviatky bez vianočných trhov na Hlavnom námestí? Už som tam stihla zabehnúť dva krát – generálka pola s Pec, kde sme sa s heslom „Držme si kabelky a hrr do davu“ vrhli za vareným vínom. Mali sme šťastie, víno bolo dobré, ľudí tak akurát. V piatok bolo na námestí ale viac národa ako amíkov v Iraku.

Vianočné trhy podľa mňa organizujú socialistický masochisti ako nostalgické memento bývalého režimu, keď sa stálo v radoch na všetko. No dobre, ja si na to nepamätám, v tej dobe som v Nemecku pozerala kresleného Spidermana, na kilá sa napchávala Kinder čokoládou a Haribo medvedíkmi a skladala si z Lega farebné vežičky. Ale že budem stáť radu na prevarenú vodu zafarbenú dvoma lyžičkami vína by som nikdy nepovedala.

Nech už sú sviatky čím skôr za nami...
Amen.